Neznesiteµná ťažoba zhody

{mosimage}Ekonómia je vraj veda. Nakoniec, je plná tabuliek, grafov, rovníc. Obyčajný smrteµník jej nerozumie.
Na televíznych obrazovkách ju vykladajú vážni páni v oblekoch, nezrozumiteµnými slovami objasňujú tú istú zrozumiteµnú pravdu: čo ako sa vám to nepáči, musí sa to. Je pozoruhodný tento jednotný front. Veď inde a inokedy mávali ekonómovia celkom opačnú povesť. Podµa starého vtipu, ak ste do jednej miestnosti zavreli dvanásť ekonómov, dostali ste dvanásť rôznych názorov – a trinásť, ak bol jedným z nich Keynes. Také malé podpichnutie človeku, ktorého na chvíµu považovali za záchrancu západného liberálneho kapitalizmu. Keynes, pravda, nezostal neprajníkom nič dlžný: „Nuž, keď sa zmenia fakty, ja mením názory. A vy ako?“

šarvátky, spory a nezhody nevyvoláva len osobná márnivosť či snaha odlíšiť svoj produkt na trhu myšlienok. V ekonómii sú dodnes rôzne „školy“, ktoré vychádzajú z úplne odlišných základov. Pravdaže, ich dialóg má podobu mohutnej karavány hlavného prúdu a malých svoriek psov, ktorí na ňu zo strán dorážajú. Ale i tak – je to, akoby sa fyzici dodnes nevedeli dohodnúť, či nasledovať Aristotela, Newtona, alebo Einsteina. Práve preto by mnohí, ktorí nad tým premýšµajú, o ekonómii ako o vede najradšej nehovorili.

Od bežných starostí to má pravda ďaleko. Šudia by chceli počuť, čo treba robiť, aj za cenu, že im to strpčí život. Hádam len na chvíµu. Vtedy je vlastne výhodou, ak sa všetci odborníci i „odborníci“ zhodujú. či nie?

„Pokiaµ ide o topánky, spolieham sa na autoritu obuvníka, pokiaµ ide o domy, kanály či železnice, spolieham sa na architekta či inžiniera. O také a také poznatky požiadam takého a takého odborníka. Ale nedovoµujem ani obuvníkovi, ani architektovi, ani inému odborníkovi, aby mi svoju autoritu vnútil. Vypočujem si ich slobodne a so všetkou úctou, ktorú si zasluhuje ich inteligencia, ich charakter a ich poznanie, ale vždy si zachovávam svoje neodnateµné právo kritizovať a odmietať.“

Slová spred takmer sto rokov. údajne to tak nejako má byť aj s ekonómiou. Podµa učebníc nám nevnucuje svoje ciele. Žiadne nemá. Hovorí len o tom, ako možno najrozumnejšie dosiahnuť to, čo si sami vyberieme – a najmä, čo nás to bude stáť. Potiaµto by sme sa mohli na odborníkov spoliehať.

Horšie je, keď spoločnosť bezvýhradne uverí, že len tí najmúdrejší vedia, čo treba robiť – a ostatní by ich mali poslúchať. Ešte raz – počúvajme so všetkou úctou, ale zachovajme si odstup a právo na kritiku. Na vlastný názor. Lebo žiť tu budeme všetci, nielen múdri. A aj múdri koniec koncov vedia často múdro obhajovať najmä vlastné záujmy.

Pravda, ťažko diskutovať, keď stojíme pred hradbou jednotného názoru. Keď kam až oko dohliadne, všetci svorne tvrdia to isté. Preto sa tešme z každého vybočenia, ktoré umelú zhodu od-borníkov i „odborníkov“ narúša. Diskutujme o veciach. Bavme sa o nich. Premýšµajme. Každý sám za seba a všetci spoločne.

Veď nejde o fazuµky.

Michal Polák
Vyšlo v politicko-společenského týdeníku Slovo (www.noveslovo.sk)

Sdílejte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •