Prinútili sme politikov hovoriť

{mosimage}Stretnutie s veteránmi si človek predstavuje inak. Ivona Novomestská a Jan Májíček síce ešte nemali ani 25 rokov, špecifická stredoeurópska realita z nich však robí "veteránov" občianskeho aktivizmu v českej republike. Okrem toho patria medzi kµúčové osoby iniciatívy "Ne základnám", ktorá sa snaží zabrániť stavbe radarovej základne USA v českej republike, v rámci globálneho protiraketového štítu.


Začnime jednoducho – čo vlastne proti radarovej základni máte?

JM: Odpoveď možno rozdeliť na dve časti. Prvá je všeobecná – ide o to, v akom kontexte sú tie základne budované, čomu majú slúžiť a podobne. Problém je v tom, že projekt je budovaný v kontexte americkej zahraničnej politiky definovanej takzvanou vojnou proti terorizmu. A to je politika viac ako problematická – stačí sa pozrieť na to, čo sa deje v Afganistane, Iraku. Jej dôsledky ukazujú, že vôbec nie je úspešná, je dokonca kontraproduktívna. Okrem tohto kontextu treba prihliadať aj na charakter súčasnej americkej administratívy. Je evidentné jej prepojenie s veµkými korporáciami, a to v situácii, keď americká administratíva operuje veµkou vojenskou silou. To je prvá časť, povedzme medzinárodný kontext. Druhá časť je silne česká. Po prvé ide o to, akým spôsobom bol vôbec tento projekt predstavený verejnosti. Tajné rokovania o stavbe základne prebiehajú už od roku 1999, no až do posledných volieb v roku 2006 o tom verejnosť nič nevedela. Dokonca to nebolo zverejnené ani pred voµbami a tak to nemohlo byť témou politickej debaty strán. Politické strany sa tak ani nesnažili získať od µudí mandát, aby mohli o tom rozhodnúť. Diskutovať sa o tom začalo len vďaka Iniciatíve, a až po voµbách.

IN: Okrem toho je tam čisto lokálny, ale dôležitý problém – obavy µudí, ktorí žijú v oblasti, kde sa má stavať radar. Je to dosť husto obývaná oblasť a µudia, starostovia majú obavy z toho, čo bude radar spôsobovať. Neexistuje jednoznačný a overiteµný dôkaz, že to bude bezpečné, že to nepoškodí zdravie ani žiadne elektronické systémy a podobne. Okrem toho obavy zvyšujú aj skúsenosti s americkými základňami všade vo svete, kde ich sprevádza napríklad zvýšená kriminalita. Ak náš minister tvrdí, že to bude "oáza slobody a bezpečnosti", tak to je už úplne smiešne.

Problém ste stavali do kontextu americkej politiky… Znamená to, že ak sa po voµbách politika zmení a bola by napríklad viac multilaterálna, nevideli by ste v základni taký problém?

JM: Problém je v celej koncepcii, na ktorej stojí základňa. Je chybná. Immanuel Wallerstein o tom hovoril ako o zvláštnej raketovej posadnutosti, ktorá vyvoláva predstavu nedotknuteµnosti Spojených štátov. Tento zvláštny fenomén sa transformuje do budovania obranných systémov, ktoré sú skátka neúčinné. Závery vedcov, napríklad z Massechusetského inštitútu technológie (MIT), hovoria, že systém, ktorý by mal fungovať za takých podmienok, aké sú predpokladané – veµká rýchlosť rakiet, ich relatívne malá veµkosť, zásah so stopercentnou pravdepodobnosťou – to je ako snažiť sa zasiahnuť strelou z pušky strelu z pušky. šanca je asi rovnako "vysoká". Investovať do tohto systému obrovské prostriedky, ktoré si vyžiada, je hrozným plytvaním. Namiesto toho, a to je alternatíva voči tomuto nerealistickému projektu, sa má investovať do rozvoja krajín trpiacich chudobou, politickým útlakom, v ktorých sa rodia teroristické aktivity. To nefunguje tak, že sa µudia zrazu zbláznia a idú bojovať proti "zlému Západu". To je výsledok procesu. Západ tam systematicky utláča µudí celé generácie a neponúka alternatívy. Podplatí lokálnych sluhov – ako napríklad v Katare, ktorý je veµkým spojencom, konajú sa tam zasadnutia G8 – ale aby sa tam dalo hovoriť o µudských právach, to ani náhodou.

Jedným z argumentov advokátov projektu je, že musíme chrániť svet pre teroristami a režimami, ktoré terorizmus podporujú. Myslíte si, že tento radar – ale nie len on, povedzme celá sieť, vybudovaná buď Spojenými štátmi unilaterálne, alebo v rámci NATO – zvýši bezpečnosť českej republiky?

JM: Je mnoho technických argumentov, že to tak nie je. Keď sa ešte minulý rok hovorilo o tom, že v českej republike bude raketová základňa, argumentovali tým, že nás ochráni schopnosťou zostreliť rakety mieriace na naše územie. A to je nezmysel – v takom prípade by už raketa bola v zostupnej fáze, v ktorej ju protistrela nedokáže zasiahnuť, pretože je už príliš nízko v atmosfére a v dôsledku vyššieho trenia nie sú účinné tepelné receptory…

IN: Je to úplne absurdné. Po prvé, raketami sa proti teroristom bojovať nedá. Neviem pochopiť, ako chcú vypátrať teroristu vmetre radarom v česku a zasiahnuť raketou z Poµska. A vo všeobecnosti, s terorizmom sa nedá bojovať začatím ďalšieho kola zbrojenia. To môže viesť len k ďalšiemu konfliktu, ďalším neprekonateµným rozporom.

JM: Problém je aj s koncepciou takzvaných darebáckych štátov. Ak sa na ňu človek pozrie v historickej perspektíve zistí, že sa v tej skupine niektoré krajiny objavia, a potom znova zmiznú, a zas sa objavia, podµa toho ako sa to práve hodí. Napríklad Sýria sa tam niekoµko krát objavila a zmizla, podµa toho, ako to vyzeralo, že to v regióne dopadne. Posledným dobrým príkladom je Líbya, ktorá sa z teroristického štátu prerodila na spojenca v boji proti terorizmu. No a navyše, celá vojna proti terorizmu je veµmi selektívna. Také Rusko, ktoré je súčasťou "protiteroristickej koalície", je síce občas kritizované za to, čo sa deje v čečensku, ale v podstate sa nič veµkého nedeje. Vojna proti terorizmu sa riadi záujmami Spojených štátov. A okrem toho – a to je pre amerických občanov ešte vážnejšie – sa tá vojna vedie aj u nich doma. Neslávne známy Vlastenecký zákon (Patriot Act) výrazne obmedzuje µudské práva v USA. Napríklad jeden známy člen Strany zelených chcel ísť na dovolenku do Európy a na letisku mu zadržali pas a agenti mu povedali, že nikam neletí. Tri dni ho držali ako osobu podozrivú z toho, že chcela organizovať "protivlastenecké aktivity". A to je len jeden príklad z mnohých. Agenti sa infiltrovali aj do malých mierových skupín, lokálnych skupín starých aktivistov zo 60. rokov, ktoré ešte boli aktívne… A to nehovoríme o odpočúvaní telefónov, otváraní e-mailových schránok a podobne. To je politika paranoje.

IN: Veď to poznáme sami…

Obávate sa, že ak by bola radarová základňa postavená, zvýšila by sa pravdepodobnosť podobných praktík "na ochranu dôležitého zariadenia" v českej republike?

JM: Myslím, že je to celkom logické. Spojené štáty budú mať záujem strážiť jeden z kµúčových prvkov svojej obrany. Celá politická klíma v českej republike by sa samozrejme podriaďovala tomu, že u nás existuje nejaká základňa. Mohli by sa sprísňovať rôzne zákony, ako "protiteroristické opatrenia", robiť veci v mene toho, aby sa zabránilo útoku na radar. Okrem toho, už by sa k moci nemohla dostať vláda, ktorá by chcela radar odstrániť, a tak ďalej.

IN: A navyše je tu aj ďalšie nebezpečenstvo. Dnes vláda tvrdí, že postavenie radaru nezvýši riziko teroristických útokov na českú republiku. Opak samozrejme nemôžu verejnosti priznať. Zároveň je ale jasné, že v momente, keby sa radar postavil, budú používať ten istý argument naopak -práve preto, že nám budú viac hroziť teroristické útoky, musíme sa viac "chrániť", a preto musíme prijať to, aj to.

JM: A vybudovanie základní prináša na medzinárodnej úrovni politické pnutie do strednej Európy. Je v tom skrytá snaha rozštiepiť úniu. Európska únia, ako zjednotený celok, je pre záujmy Spojených štátov, omnoho väčším nebezpečenstvom než Európa rozdelená, v ktorej je niekoµko veµmi lojálnych štátov – napríklad Poµsko a česká republika. Zjednotená Európa, ak by vznikla inak, než "ústavnými zmluvami" prijatými byrokratmi bez účasti µudí, by mohla byť výzvou pre USA a pre ich súčasnú politiku.

Tak to by boli všeobecné argumenty proti radaru. A teraz osobnejšia otázka – prečo ste sa rozhodli iniciatívu organizovať práve vy?

IN: My sme sa pre túto iniciatívu nijako vyslovene nerozhodli. Sme už dlho aktívni v protivojnovom hnutí, v sociálnom hnutí. Prvá schôdzka prebehla práve medzi µuďmi, ktorí sa poznali z predchádzajúcich aktivít – protestovali sme proti vojne v Iraku a iným "podivuhodnostiam" na tomto svete. A toto bola jedna z úloh, ktorú sme prijali – snažiť sa µudí informovať o skutočných rizikách stavby radaru, dostať tie informácie do médií a podobne. Nebolo v tom žiadne veµké rozhodovanie.

JM: Moc nie, presne ako to povedala Ivona. My sme už tak trochu veteráni občianskych hnutí, čo je pri našom veku čiastočne vtipné a čiastočne smutné. V čechách sa toho jednoducho nikto iný nechopil, v tej chvíli nik lepší nebol. A zatiaµ sa nám v tom darí pokračovať. Tak prebehla prvá schôdzka, začali sa akcie upozorňujúce na neobjektívne informovanie v médiách.

IN: Začiatok nás veµmi prekvapil. Nečakali sme, že sa nám uprostred vlaňajšieho leta podarí zaktivizovať tak veµa µudí. Na prvú verejnú schôdzku prišli µudia z veµmi širokého spektra – kresťania, socialisti, komunisti, humanisti, zelení… Obrovské spektrum µudí.

čo ste teda za ten približne rok dosiahli?

IN: Podarilo sa nám rozprúdiť debatu. Bez nejakej nafúkanosti môžem povedať, že je zásluhou iniciatívy, že sa téma dostala medzi µudí a do médií. Podarilo sa nám dať nádej µuďom, ktorí ju už nemali, a zaktivizovať politicky µudí, ktorí si vôbec nevedeli predstaviť, že by mohli byť politicky aktívni. Táto téma vyburcovala µudí, o ktorých by ste to nikdy nepovedali; rôzneho veku, rôzneho vzdelania, nielen "starí dobrí aktivisti", ale široké spektrum.

JM: Je zaujímavé pozrieť sa na štruktúru µudí v iniciatíve. Praha je plná aktivistov, ktorí sa angažujú už roky, pridalo sa pár nových µudí. Ale lokálne skupiny, ktoré vznikajú, tvoria väčšinou úplne noví µudia, ktorí v živote nič podobné nerobili. Nech už to dopadne akokoµvek, už len to, že sa nám podarilo zaktivizovať nových µudí, je veµmi cenné. Títo µudia sa musia zaoberať politickými argumentmi, premýšµať politicky, a to potom premieňať na politickú prax. To je veµmi cenné. Tento krok nám sedemnásť rokov chýbal. Väčšina akcií doteraz od µudí chcela len to, aby prišli maximálne na nejakú demonštráciu, my od nich chceme, aby boli aktívni.

IN: Podarilo sa nám preniesť politiku do života. Niekedy z toho vznikajú vtipné historky – ako keď bol premiér Topolánek v českých Budějoviciach v šoku, keď narazil na stánok Iniciatívy a povedal "Aj tu?!". Politici sa museli spamätať a začať vnímať µudí aj inokedy, než len počas volieb. Typický je príklad pána Paroubka. Pod tlakom iniciatívy a verejnosti sa musel vyjadriť, či je za, či proti. V regióne, kde má byť radar postavený, sa vytvorila aj silná iniciatíva starostov. A to otvára v českej spoločnosti ďalší priestor. Starostovia diskutujú s politikmi o otázkach "veµkej politiky", už nie sú len objektom zahraničnej politiky.

JM: My sme politikom túto tému doslova vnútili. Ešte minulý rok sa pokúšali hrať rôzne hry, zahmlievať.

IN: Veµmi dôležité tiež je, že sa nám stále lepšie darí prepájať medzinárodne. Nechceme byť iniciatívou, ktorá, či už sa radar postaví, alebo nie, končí. Berieme pod seba rôzne témy, už to nie je len radar či základňa, ale zbrojenie, vojny a podobne. Pomáha nám pritom aj spomínané medzinárodné prepojenie. Pripravili sme akciu proti jadrovému zbrojeniu, spojenú s výročím útoku na Hirošimu. Vytvárame koalície na celom svete.

Ako hodnotíte svoje šance na úspech?

JM: Potrebujeme ovplyvňovať µudí, potrebujeme demonštrácie, prednášky, kultúrne akcie, potrebujeme to, čo sa dá zhrnúť pod slovo "hnutie". Naše šance sú celkom obstojné, a to z viacerých dôvodov. Jeden je domáci. Máme veµmi veµkú podporu verejnosti a naša vláda je veµmi slabá. Druhý dôvod je zahraničný. Na medzinárodnej scéne sú veµké tlaky proti budovaniu takýchto základní. Diskusia prebieha v Európskej únii, veµký odpor kladie i Rusko. To všetko hovorí v náš prospech – aj keď sa, samozrejme, mnohokrát stalo, že aj napriek veµkému nesúhlasu sa veci udejú. Stačí si spomenúť na vojnu v Iraku. V každom prípade to pozitívne ovplyvňuje naše šance.

IN: Ja som naplnená opatrným optimizmom. Doteraz boli naše protesty len jednými zo série -proti vojne v Iraku atď. a šanca na úspech bola poriadne vzdialená. So súčasnou iniciatívou sa to začalo úplne rovnako. V momente, keď sme začali organizovať prvé veci, sme si hovorili, že nám ide len omožnosť vyjadriť názor. A teraz sa k tomu nevyjadruje len iniciatíva Ne základnám, ale aj mnohé iné organizácie a skupiny. čSSD žiada referendum, komunisti sú jednoznačne proti. Vo vnútri Strany zelených to vrie, väčšina členov je proti. Sú tam potom starostovia v Brdech, osobnosti kultúrnej scény… Som preto stále optimistickejšia, že aj vďaka nám zodvihneme našich politikov zo stoličiek a tí si uvedomia, že ak nebudú počúvať hlasy µudí, možno by nabudúce nemuseli byť zvolení. Paroubek, ešte minulého roku ako premiér, bol ochotný presadzovať základňu, ak by bola len radarová, aj proti vôli členskej základne, bez referenda. A nedávno v televízii povedal, že ak vyhrá voµby, je pripravený Američanom povedať, aby si hoc aj vybudovanú základňu rozmontovali a odviezli domov.

Vašou ambíciou je teda meniť pozície politických strán, názory politikov, cez občiansky tlak, nie sami sa politicky angažovať?

IN: Určite. Nechceme teraz priamo vstupovať do politiky. Teda, my do nej vstupujeme, ale iným spôsobom. My chápeme politiku širším spôsobom.

JM: Príkladom je tiež protivojnové hnutie a jeho nedávny úspech. To, že Blair musel odísť, je zásluhou protestov proti vojne v Iraku, proti zotrvaniu britských vojsk. Tie vojská sú tam samozrejme ešte teraz, ale jedného politika to už "stálo hlavu".

Skeptik by povedal, že sa zas až tak veµa nezmenilo…

JM: áno, nahradil ho Gordon Brown, a nie niekto, kto sa výrazne angažoval proti vojne, ale názory sa zmenili. Okrem toho, ako by to vyzeralo, keby žiadne protesty neboli? Neustálym otváraním tejto témy sa µudia mobilizujú, tlakom sa mení pozícia politikov, a okrem toho sa vynárajú nové témy. Platí to aj v čechách – chystajú na nás podobnú takzvanú sociálnu reformu, aká prebehla na Slovensku, hovorí sa o dôchodkovom systéme, a témy sa začínajú prepájať. Prečo dávať peniaze na zbrojenie, keď ich potrebujeme v školstve?

IN: Pridala sa k nám napríklad zaujímavá časť odborov. Aj pre nich je to jedna téma – ak sa nebude zbrojiť, bude viac peňazí na sociálnu sféru.

V Európe už niekoµko rokov prebieha v spoločnosti politické kvasenie, ktoré sa ukázalo počas fór so sociálnou tematikou a potom témou vojny v Iraku. Väčšina aktivít však bola skôr krátkodobá, prípadne sa točila okolo ohraničených otázok, postupne záujem opadal. Nebojíte sa, že sa µudia opäť prestanú angažovať, všetko sa vráti do starých koµají, vytratí sa tá širšia vízia, o ktorej ste hovorili?

IN: Snažíme sa organizácie a témy dávať dokopy a prepájať. Nie je to žiadna umelá snaha – každá zo skupín prináša vlastné témy. Pre ostravskú skupinu je napríklad veµmi dôležitá sociálna otázka, silnú úlohu v nej hrajú odbory. Skupiny, v ktorých sa organizujú Zelení, zas vyzdvihujú environmentálne témy. Ak by sa aj radar postavil, budeme pokračovať v odpore proti tomu, aby tam radar stál. A ak sa nepostaví, stále nie je, bohužiaµ vyhrané. česká republika má napríklad vojakov v Afganistane a Iraku a podporuje tak Spojené štáty v ich vojnách. A stále existuje mnoho ďalších problémov, ktoré budú vyžadovať našu energiu.
JM: Dôležitá je skúsenosť angažovania. Najmä pre µudí, pre ktorých to bolo po prvýkrát. Táto skúsenosť môže ostať skrytá, ale keď príde nový impulz, budú omnoho pripravenejší zapojiť sa do nových aktivít.

Zatiaµ ste hovorili o vašich spojencoch. Kto sú vaši "nepriatelia"?

JM: (smiech) A ako veµmi to máme obmedziť? Povedzme geograficky?

Povedzme v čechách.

JM: No po prvé vláda…

 Tá je jednotná aj napriek tomu, že je v nej Strana zelených?

JM: áno. ODS má pozíciu celkom jasnú, KDú v zásade tiež, aj keď to nehovorí celkom nahlas. Teda, až na "spievajúcu ministerku", ale to by som možno vypichol zvlášť, ako perličku. To je totiž fenomén, ktorý nemá obdoby. Keď sme počuli ministerku prvýkrát spievať na podporu radaru, vedeli sme, že pre nás nemohla urobiť nič lepšie, ani keby sme jej dali milióny. A ona to urobila zadarmo. Oni sú takí hlúpi… Tej mentalite a ideologickej úrovni, v ktorej sa vláda pohybuje, to dokonale zodpovedá. V istom zmysle je ich podpora úprimná. Topolánek a ostatní si svojím vystupovaním dokonca odrezali časť spojencov medzi pravicovými novinármi, na ktorých to už bolo skrátka príliš. Veď je to ako za bývalého režimu, akurát že sa vymenil "večný spojenec" a mená. Ale späť k našej vláde. Máme tam ešte Stranu zelených, ktorá je čarovným príkladom toho, ako sa dokáže vedenie odstrihnúť od členskej základne. Jej drvivá prevaha je proti základniam za akýchkoµvek podmienok. Strana má na túto prácu jedného človeka, Ondreja Lišku, ktorý sa zaoberá zahraničnou politikou, a on má takú zvláštnu pozíciu – chce, aby bola základňa odsúhlasená a vybudovaná v rámci NATO, a zároveň dúfa, že to nemôže prejsť. Takže je v zásade proti. Problém je v tom, že takáto pozícia je taká nijaká, a v NATO to prejsť môže. Okrem toho, ak by sme pokračovali v tejto logike, je to ako povedať, že porušovanie µudských práv v Guantanáme je v poriadku, ak sa to deje v rámci NATO… A pre Zelených je to ešte pikantnejšie nielen preto, že by mali mať tradične mierovú politiku, ale aj z pohµadu životného prostredia. Hovorilo sa mnoho o tom, ako bude radar napájaný, pretože musí mať nezávislý zdroj. Počuli sme niečo o akomsi jadrovom reaktore, potom to bolo popreté, ale nik nevie… Ak by to aj bol dieselový agregát, poháňať takéto zariadenie by musel obrovský zdroj. A postaviť ho uprostred Brdských lesov, ktoré sú veµmi zachované – teda až na niektoré úseky, kde je delostrelecká strelnica – tak to je sila. Po druhé, budú tam musieť nejako dovážať palivo. čo ak sa stane nejaká nehoda? Kto bude odstraňovať následky? Samosprávy? Majú vybavenie? A tak ďalej… Pre Zelených je to teda ťažké: A namiesto toho, aby sa jasne vyjadrili, sťažujú sa, že sme na nich zlí, keď im to vyčítame a v zásade hovoria "a čo máme v tejto vláde robiť?". Lenže my im vravíme – nemusíte v tejto vláde byť. Môžete kedykoµvek odísť.

To boli politické strany. A čo iní "nepriatelia"? Existuje iniciatíva "áno základniam"?

IN: Objavila sa, ale bol to taký vtipný podnik niekoµkých študentov z mladých konzervatívcov, ktorý sa vytratil asi po štyroch týždňoch. Naozaj proti nám sú však médiá. Tie si môžu s vládou podať ruku, najmä česká televízia. Na toto sa hodí citát Oskara Krejčího: Sloboda sa začína tam, kde sa končí signál českej televízie. A musím povedať, že pre tých, ktorí nevedeli viac o pozadí českých médií, bol postoj čTV veµkým prekvapením. Bolo niekoµko pokusov o našu diskrimináciu, bojkot našich akcií… Pokiaµ ide o noviny, je to podobné. Nedá sa ani hovoriť o nejakých "spojencoch" – skrátka chýba ktokoµvek, kto by o nás vyvážene a objektívne informoval.

JM: Teda, okrem svetlých, no minoritných výnimiek.

Je to v osobných postojoch novinárov, alebo viete o tom, že viacerí by aj niečo objektívne napísali, ale…? ??

JM: Samozrejme, možno by sa aj niekto našiel, ale redakčná politika je jasná. Majitelia zavládli tvrdou rukou. Občas prenikne nejaký článok od osobnosti typu Erazim Kohák, ale ten je v názorovej rubrike, jeden proti desiatim, a okrem toho celá spravodajská časť je "proradarová". Argumenty podporovateµov radaru predkladá ako fakty. Pražskí novinári sú okrem toho väčšinou silno politicky presvedčení. Drvivá väčšina je pravicová, proamerická, píšu teda to, čo cítia. V zásade im to nemôžeme zazlievať, ale potom nemôžu tvrdiť, že sú objektívni. Omnoho lepšiu skúsenosť máme so zahraničnými novinármi. Tí sú schopní napísať a vydať aj článok, ktorý je fajn. Má argumenty oboch strán a fakty. A platí aj to, že omnoho férovejší sú mimo pražskí novinári.

čo hovorí zvláštna trieda µudí, nazývaná "analytikmi"?

JM: Ako ktorí. Aj ich názory ovplyvňujú prostredie. A vyberajú ich médiá. Napríklad µudia z akademickej sféry, ktorí majú podobné názory ako my, nemajú veµa šancí prehovoriť v médiách. Jedinou možnosťou je, ak niečo zorganizujeme my.

Spomenuli ste kontakty v zahraničí. Snažíte sa vytvárať nejakú sieť s európskymi alebo americkými organizáciami?

IN: Už od začiatku koordinujeme aktivity so zahraničnými organizáciami. V niektorých prípadoch je to úplne prirodzené, pretože organizácie pôsobiace v iniciatíve Ne základnám, sú súčasťami medzinárodných sietí a partnerov za hranicami informujú. Kontaktujeme sa s poµskými kolegami, ktorých sa táto otázka tiež bezprostredne dotýka, i s organizáciami za odzbrojenie.

A čo protivojnové hnutie v Spojených štátoch?

JM: Pomaly sa to začína, problém je však v tom, že majú veµmi ťažkú situáciu. Existuje mnoho miestnych iniciatív, snažíme sa vytvoriť kontakty s federálnymi koordinačnými centrami.

IN: Mali sme tu významného pomocníka z organizácie Veteráni proti vojne v Iraku.

JM: Spolupráca s Američanmi má tú výhodu, že sa tam vojna a zbrojenie stáva súčasťou predvolebnej kampane.

Začali sme osobnou otázkou, a osobnou otázkou aj skončíme. Obaja ste už teda "veteráni aktivizmu". Prekonali vaše skúsenosti s touto iniciatívou predchádzajúce skúsenosti? Zaujímajú sa "príslušné orgány" o vás viac než predtým?

IN: To okoµko intenzívnejšie sa o nás "začali zaujímať", nevieme, pretože sa s nimi veµmi nekamarátime. Ale povedala by som, že najskôr áno. Intenzívne sa o nás "zaujímali" počas návštevy prezidenta Busha. A pokiaµ ide o iné zmeny v živote, tak spím asi tak tri hodiny denne a je to veµmi intenzívne obdobie, ktoré veµa energie berie a veµa dáva, a nie som si istá, ako dlho sa to bude dať takto vydržať.

JM: Ak som doteraz nemal odpočúvaný telefón, tak už asi áno, ale inak nič mimoriadne. Veµmi to neriešim. Dôležité je, že sa deje omnoho viac vecí, ako sa dialo pred rokom. Iniciatíva, ktorú zakladala partia µudí, ktorá sa pozná, sa rozrástla medzi µudí, ktorých by som inak asi nepoznal.

IN: Aktivizmus môže dať človeku veµkú silu. Šudom, ktorí sa k nám pridávali, sa menia pocity z "ja nič nezmôžem" na pochopenie, že môžem konať, a vďaka mne budú konať stovky ďalších µudí.

JM: A ešte jedna všeobecná poznámka – je to prvé hnutie po roku 1989, ktoré vzniklo "zdola", a ktoré sa rozšírilo po celej českej republike.

Otázky kladl Radovan Geist
Vyšlo ve slovenském deníku Slovo. Originál článku »

***

Ivona Novomestská: Presne pred desiatimi rokmi som mala štrnásť rokov. Chcela som ísť na kúpalisko a kamarátka mi povedala, že na Morave sú povodne amy by sme mali ísť µuďom pomáhať. Povedala som jej "Ty si sa zbláznila, ja chcem ísť " baliť" na kúpalisko chlapcov", no nakoniec to dopadlo tak, že ona šla na kúpalisko a ja som šla cez charitatívnu organizáciu pomáhať. Tak som zažila najlepšie leto vo svojom živote, zistila som že je super pomáhať druhým, stretla som tam veµmi zaujímavých µudí. Tak som ostala aktívnou u nás v Hodoníne, a keď som šla študovať do Prahy, pokračovala som aj tam. Narazila som na Humanistov, chcela som odísť do Afriky a tam pomáhať, no vysvetlili mi, že takto to nefunguje, že nie sú cestovnou kanceláriou, a že najviac pomôžem, ak budem aktívna v čechách. Vtedy som začala študovať politológiu a stretla som ďalších úžasných µudí. Dovtedy som bola tvrdá pravičiarka – vo svojich prvých voµbách som volila úniu slobody – no pomaly ma presvedčili. V rámci Humanistického hnutia som sa zapájala do protivojnových akcií, chodila som – a stále chodím – do Indie pomáhať pri zakladaní sirotincov a aktivizovaní miestnych µudí. Potom, počas protestov proti vojne v Iraku, som sa zoznámila s µuďmi, s ktorými sne neskúr založili túto iniciatívu… A tak. čo všetko môžu spôsobiť povodne…

Jan Májíček: No, u mňa to neboli povodne. V roku 1999 bola v Prahe streetparty. Polícia vtedy chránila pochod neonacistov, došlo k nejakým stretom, a ja som to v tom období, ako štrnásťročný, videl v nejakej relácii. Bol som strašne naštvaný. A rozhodol som sa, že zo mňa bude anarchista. Zohnal som si literatúru, začal som sa zaujímať, a o rok na to ma kamarát z triedy dostal na akcie Iniciatívy proti ekonomickej globalizácii. Robili sme demonštrácie, happeningy, a tam som dostal pozvánku na nejakú debatu, ktorú organizoval trockistický SocSol. A keďže mi povedali "Poď, bude akcia", a ja som vôbec nevedel, čo si mám pod tým predstavovať, šiel som tam. Mal som ťažké topánky, čierne oblečenie, šatku, a keď sme tam prišli, bolo strašne horúco, a ono to bola debata… Ale bola zaujímavá, tak som prišiel raz, dvakrát, trikrát a nakoniec som sa pridal. Odvtedy sme toho s organizáciou robili veµmi veµa. Protesty proti Svetovej banke v Prahe, to sa mi ako pätnásťročnému veµmi páčilo. Demonštrácie, všade naše plagáty, etikety… Nabilo ma to tak, že som mohol vydržať ďalšie roky, ktoré boli z hµadiska aktivistu naozaj strašné, keď celé hnutie v čechách začalo upadať. Bodom obratu bola až vojna v Iraku, keď sme iniciovali vznik protivojnovej iniciatívy, organizovali sme demonštrácie, a bolo to pre mňa prvýkrát, keď anarchisti nehrali kµúčovú, len podpornú úlohu. Počas týchto protivojnových aktivít sme hµadali rôznych spojencov, okrem iného aj Humanistov. A tam sa začala debata a keď sa objavili základne, bolo jasné, že začneme na tejto téme spolupracovať.

Sdílejte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •