Slavoj Žižek – NATO, ľavá ruka Boha?

Bombardovanie Juhoslávie NATO sa skončilo. Je pre to čas opýtať sa, aký bol zmysel tejto vojny. Aké boli jej ideologické a politické konzekvencie?

Nedávno sa Václav Havel vyjadril (V eseji nazvanej “Kosovo a koniec národných štátov”), že bombardovanie Juhoslávie, pre ktoré chýbal mandát OSN “postavilo ľudské práva nad práva štátov….” No toto nenastalo nejakým nezodpovedným spôsobom, ako akt agresie alebo opovrhovanie medzinárodným právom. Naopak. Stalo sa to s ohľadom na práva, na práva, ktoré stoja nad tými, ktoré sú ochraňované štátnou suverenitou. Aliancia vyjadrila ohľad na ľudské práva spôsobom, ktorý bol vedeným nielen svedomím, ale i relevantnými dokumentami medzinárodného práva. Tento “vyšší zákon” má svoje “najhlbšie korene mimo vnímateľného sveta.” “Kým štát je dielom človeka, človek je dielom boha.” Inými slovami: NATO môže porušiť medzinárodný právo, pretože koná ako priamy nástroj božského “vyššieho zákona”. Ak toto nie je náboženský fundamentalizmus, tak koncept nemá zmysel.

Havlovo tvrdenie je skvelým príkladom toho, čo Ulrich Beck v apríli nazval „militantným humanizmom“ alebo „militantným pacifizmom“ (vo fejtóne v Sueddeutscher Zeitung). Problém nie je až tak orwellovským oxymoronom ako známy „Vojna je mier.“ (Podľa môjho názoru nebol termín „pacifizmus“ nikdy braný vážne. Ak budú ľudia pozitívni a budú k sebe úprimní, paradox militantného pacifizmu zmizne.) Problémom tiež je, že nie všetky ciele boli vybraté z celkom morálnych dôvodov. Skutočným problémom je, že čisto humanitárne, čisto etické ospravedlnenie intervencie NATO ho celkom depolitizuje. NATO sa vyhlo jasne definovanému politickému riešeniu. Jeho intervencia bola zahalená a ospravedlnená výhradne v depolitizovanom jazyku univerzálnych ľudských práv. V tomto kontexte už muži a ženy viac nie sú politickými subjektami, ale bezmocnými obeťami, zbavenými celej politickej identity a redukovaní na svoje nahé utrpenie. Podľa môjho názoru je tento idealistický subjekt-obeť ideologickým konštruktom NATO.

Nielen NATO, ale i nostalgici z ľavice zlé chápu príčiny vojny

Dnes vidíme, že paradoxom bombardovania Juhoslávie nie je to, na čo sa sťažovali západní pacifisti – že NATO podnietilo samotné etnické čistky, ktorým malo predísť. Nie, skutočným problémom je ideológia viktimizácie: je úplne skvelé pomáhať bezmocným Albáncom voči srbským monštrám, no za žiadnych podmienok im nesmie byť dovolené zbaviť sa tejto bezmocnosti, pokračovať ako suverénny a nezávislý politický subjekt – subjekt, ktorý nepotrebuje láskavú ochranu “protektorátu“ NATO. Nie, musia ostať obeťami. Stratégia NATO je tak perverznou v pravom freudovskom zmysle slova: Druhý ostane chránený, pokiaľ ostane obeťou.

No nie je to len NATO, ktoré depolitizovalo konflikt. Tak má svojich oponentov aj v pseudo-ľavici. Pre nich hralo bombardovanie Juhoslávie rolu posledného aktu rozkúskovania Tito-vej Juhoslávie. Vyjadrovalo koniec prísľubu, kolaps utópie multietnického a autentického socializmu do chaosu etnickej vojny. Dokonca tak bystrozraký politický filozof ako Alain Badiou stále zastáva názor, že obe strany sú rovnako vinné. Boli tu etnickí čističi na všetkých stranách, medzi Srbmi, Slovincami a Bosňancami, hovorí. „Srbský nacionalizmus je podlý. Ale v akom ohľade je horší ako iné? Je populárnejší a siaha viac do minulosti, má k dispozícii viac zbraní a v minulosti mal bezpochyby viac možností vyjadriť svoje zločinecké vášne. Určite, Miloševič je krutý nacionalista, asi tak, ako jeho kolegovia v Chorvátsku, Bosne alebo Albánsku… Od začiatku konfliktu bol Západ na strane slabších nacionalizmov (Bosňanského, Kosovského) a a proti silnejším nacionalizmom (Srbskému a, prostredníctvom odmietnutia, Chorvátskemu).

Zdá sa mi, že toto predstavuje ľavicovú túžbu po stratenej Juhoslávii. Iróniou je, že táto nostalgia považuje Srbsko Slobodan-a Miloševič-a za následníka toho štátu snov – t. j. práve tú silu, ktorá tak efektívne zahubila tú starú Juhosláviu. Tým politickým zriadením, ktoré predstavovalo pozitívne dedičstvo Titovskej Juhoslávie –jej dosť oceňovanú multikultúrnu toleranciu- bola „moslimská“ Bosna. Dokonca by bolo možné povedať, že srbská agresia voči Bosne bola namierená na tých, ktorí zúfalo prilnuli k Tito-vmu odkazu, k myšlienke „bratstva a jednoty“. Niet divu, že skvelý veliteľ „moslimskej“ armády, generál Rasim Delic bol etnickým Srbom. Niet divu, že počas 90-tych rokov bola „moslimská“ Bosna jediným miestom v bývalej Juhoslávii, kde Tito-v portrét stále visel na stenách oficiálnych čakární.

Ohrozený srbským nacionalizmom si dokonca slovinský a chorvátsky nacionalizmus uchoval rešpekt voči Tito-vej Juhoslávii, v každom prípade pre jeho fundamentálny princíp federácie rovných ustanovujúcich štátov s plnou suverenitou, zahrnujúc právo na oddelenie sa. Každý, kto to prehliada, každý, kto redukuje vojnu v Bosne na občiansku vojnu medzi rozličnými „etnickými skupinami“, je okamžite na strane Srbov. Pretože v žiadnom prípade nebol rozdiel medzi Miloševič-om a inými národnými lídrami len kvantitatívny. Nie, Juhoslávia nevisela na kraji, zradená rovnako všetkými národnými “odštiepencami“. Jej zánik bol omnoho viac dialektickým procesom. Tí, ktorí sa “odrezali“ od Juhoslávie reagovali na Srbský nacionalizmus – to jest, na tie mocenské skupiny, ktoré sa snažili zlikvidovať Tito-v odkaz. Takto ten najhorší anti-srbský nacionalizmus stojí bližšie k Tito-vmu odkazu ako súčasný Belehradský režim, ktorý sa navzdory všetkým “odštiepencom“ udržuje ako legitímny a legálny nasledovník bývalej Juhoslávie.

Bola to Srbská agresia samotná, a nie etnický konflikt, čo začalo vojnu

Predovšetkým treba mať na pamäti, že Tito vytvoril svoju federáciu vo vedomej opozícii k predvojnovej Juhoslávii, ktorá bola založená na hegemónii Srbov ako „zakladateľoch jednoty“. Srbi boli v tom čase jediným štátotvorným národom. Po druhej svetovej vojne chcel Tito nahradiť Srbmi dominovanú Juhosláviu federálnou, slobodnou asociáciou rovných a suverénnych štátov, ktoré by dokonca mali právo odtrhnutia sa. Miloševič-ovo uchopenie moci bolo naopak pokusom nanovo vybudovať predvojnovú Juhosláviu a s hegemóniou Srbov. Rozliční “odštiepenci“ reagovalo proti tejto snahe na obnovu. Ich požiadavky pevne zakotvili v princípoch Tito-vej Juhoslávie.

Všetky tie povedačky populárne v Ľavici o Ustaša-ovských [chorvátske ultranacionálne a fašistické hnutie] symboloch v Tudjman-ovom Chorvátsku ani v najmenšom nezmení to, že Srbská agresia voči Bosne v 1992 nevyskočila ako konflikt medzi etnickými skupinami. Bol to čisto a jednoducho útok Srbmi dominovanej predvojnovej Juhoslávie proti Tito-vej povojnovej Juhoslávii.

Pozerajúc sa naspäť musíme povedať, že v debate o bombardovaní NATO sa obe strany mýlili. Nie tým, že pravda spočíva niekde v strede. Naopak, obe strany, podporovatelia, rovnako ako oponenti bombardovania, sa jednoducho mýlili. Obe mali pokus zaujať univerzálne, neutrálne, a úplne falošné stanovisko. Podporovatelia bombardovania sa postavili za depolitizované ľudské práva. Oponenti opisujú post-juhoslávsku vojnu ako etnický boj, v ktorom sú všetky strany rovnako vinné. No obe strany sa míňajú politickej podstate post-juhoslávskeho konfliktu. A to je dôvod prečo konflikt pod popolom stále tleje. Zavedený mier NATO ho na chvíľu prehradil. No ešte nezmizol.

převzato z http://nezavisli.blogspot.com/2010/04/slavoj-zizek-nato-lava-ruka-boha.html

Sdílejte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •