„Kto neskáče, je gorila, hop, hop, hop!“ ozývalo sa v tisícovom dave v piatok v Bratislave. Našiel sa v ňom aj starší pán, ktorý komentoval príhovory slovami, že aj on kradol, že aj on je gorila. „Gorily za mreže!“ znel ďalší z pokrikov. No bolo počuť aj heslá „Obesiť!“, či „Defenestrácia!“. Ľudia sú nespokojní s tým, ako je vedená naša krajina, no do ulíc ich dostala až táto kauza, ktorá menuje konkrétne osoby. Tak, ako už viackrát v histórii, si dav pýta hlavy. Ale kde sa zastavíme, koľko hláv nám bude stačiť?
Silvio Michal, ktorý vystúpil na pódiu, sa pýtal ľudí, kto z nich dostal 200 miliónový úplatok. A samozrejme, nikto sa neprihlásil. Ale kde je tá hranica, čo je neprijateľný úplatok? V kapitalizme, v systéme slobodného trhu predsa nik nemôže klásť prekážky obchodu. A čo je to úplatok? Je to obchod. Sú takí, čo si môžu kúpiť zmluvu, rozsudok, rozhodnutie. V nemocnici si môžeme kúpiť lepšiu izbu, môžeme ísť na lepšiu dovolenku, dopriať si lepšie jedlo, ak na to máme.
Väčšina však žije od výplaty k výplate. A tá väčšina je právom rozhorčená, že niekto iný žije na jej úkor. Ale tá väčšina umožňuje tento stav tým, že pracuje pre svojich vykorisťovateľov, že sa spolupodieľa na chode takéhoto systému. Aj ona je rozdelená na prispôsobivých a znevýhodnených, či neprispôsobivých. Aj tam sú ľudia, ktorí si môžu dovoliť viac a takí, ktorí majú problém prežiť. A nevedia s tým nič urobiť, rovnako ako s tým nevedia nič urobiť ich vykorisťovatelia. Tí sa kryjú charitou a prehlasovaním, že dávajú ľuďom prácu. Ak opustí kapitalista svoje miesto nahradí ho ďalší, možno práve niektorý z tej väčšiny.
Preto tu nejde o hlavy konkrétnych ľudí. Ide tu o zmenu systému tak, aby nevytváral pozície, v ktorých budú môcť ľudia hromadiť zisky na úkor ostatných. A to sa dá iba vtedy, keď bude súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov nahradené spoločným vlastníctvom. Keď spoločný, verejný záujem bude postavený nad záujem kapitálu.
To, že aj Slováci ukázali svoju nespokojnosť je výborné, ale hrozí tu, že ľudia budú opäť raz zneužití. Súčasná garnitúra môže „vyšetriť“ kauzu, podhodiť nejakú tú obeť a kapitalizmus pôjde ďalej. Konečný efekt môže byť taký, že stratia zabehnuté strany a otvorí sa priestor „nováčikom“. Môžeme sa pozrieť do susedného Česka, aký bordel tam narobili ich noví politici. Bojovať proti korupcii v kapitalizme je ako snažiť sa nafúkať prasknuté koleso. Veď najväčší protikorupčný bojovník na Slovensku je SDKÚ (a hneď ďalší najväčší sú KDH, SASovia, „obyčajní ľudia“ a SMER – smiech). Politici dobre vedia, že každá kauza prehrmí a ide len o to, čo z toho v konečnom dôsledku vyťažia. (A zaujímavé je si aj pozrieť, kto sú organizátori protestu.)
V dave sa objavili aj požiadavky po priamej demokracii. Ale zavádzať priamu demokraciu v stave, keď kapitalisti majú v rukách médiá a moc ovplyvňovať verejnú mienku je zradné a hrozí, že v priebehu siahodlhých dohadovaní sa ľudí s najrozličnejšími názormi na riešenie čiastkových problémov, kapitalizmus pripraví svoje riešenie, ktoré mu nakoniec možno aj samotní ľudia odobria. Či už by to bolo v podobe zmeny volebného systému, alebo upriamením pozornosti na „neprispôsobivú“ menšinu, či rozpútanie novej vojny.
Kapitalizmus je na korupcii postavený, je to predsa presun financií z verejného k súkromnému. Je zarážajúce, aký podobný scenár prebieha v rôznych krajinách po svete. Ľudia sa cez internet zorganizujú, aby protestovali proti kradnutiu politikov. Na Islande odsúdili pár vinníkov a kapitalizmus ide ďalej. V Egypte odstránili Mubaraka, teraz im vládne armáda a kapitalizmus ide ďalej. V USA boli demonštranti vyprataní, stretávajú sa, diskutujú vo vstupných halách veľkých budov a kapitalizmus ide ďalej. Podobne vyznievajú aj požiadavky organizátorov protestu, ktorí žiadajú odloženie volieb, kým sa vyšetria podozriví. (V koho záujme je odloženie volieb?) A kapitalizmus pôjde ďalej.
Kým my sa dohadujeme, oni privatizujú, škrtajú a vedú vojny v záujme hromadenia zisku. Zdražujú nám verejné služby ako zdravotníctvo, dopravu, školstvo, siahajú nám na dôchodky, nútia nás platiť čoraz viac. Presúvajú kapitál z verejného k súkromnému. A my sme rozdrobení.
Sústredíme sa totiž na symptómy a neriešime príčinu, ktorou je kapitalizmus – súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a voľný trh. Iba ich odstránením, môžeme začať riešiť problémy nerovnosti, triednej spoločnosti, korupcie, chudoby, vojen, ekológie, zdravia atď. Až to bude skutočnou zmenou a nie len pokusom o kapitalizmus s maskou ľudskej tváre.
Julián Bosák ml.
