Aktuálne zo Španielska v kríze

zdroj: @MadridSindical, Twitter

Každodenné správy zo Španielska sú v našich končinách už známe: kríza, nezamestnanosť a silnejúce protestné hnutia. Nehovorí sa však o individuálnych a kolektívnych osudoch bežných ľudí, zabúda sa na koreň problému, ktorý je jednoznačne systémový. Tak ako v Grécku a na Cypre, v Španielsku a Portugalsku dávno skončila ilúzia sociálneho štátu v kombinácií s trhovým kapitalizmom. Španielsky sen spred niekoľkých rokov sa zmenil na tragédiu, ktorá môže vyvrcholiť hlbokou zmenou sociálnych a ekonomických štruktúr.

Na začiatok je vhodné uviesť aktuálne sociálne a ekonomické ukazovatele Španielska. V decembri 2012 dosiahla nezamestnanosť v Španielsku priemernú úroveň 26,1 %, pričom treba spomenúť alarmujúce číslo 55,6 % nezamestnaných vo veku do 25 rokov. Najnižšia úroveň nezamestnanosti bola v tom istom čase v Baskicku, a to 15,9 %, a najvyššia v Ceute 37,8 % a Andalúzii 35,8 %. Tieto čísla hovoria o takzvanej oficiálnej nezamestnanosti nezahrňujúc ilegálnych imigrantov či ľudí, ktorí nie sú registrovaní na tamojšom úrade práce. Situácia najmä ohľadom nezamestnanosti sa zhoršuje, ďalšie spoločnosti avizujú prepúšťanie. Ide o veľké nadnárodné korporácie ako Danone, či priemyselné parky, ktoré aktuálne výrazne pomáhajú relatívnej stabilite španielskej ekonomiky. V najbližšom čase vláda pripravuje privatizáciu napríklad národného železničného dopravcu RENFE, privatizuje sa diaľničná sieť a zbytky štátnych podnikov.

Minimálna mzda je v súčasnosti na úrovni 752,85 eur na plný úväzok, čo zahŕňa aj prácu v sobotu. Pravicová vláda Mariána Rajoya a jeho Ľudovej strany (Partido Popular) však už avizovala jej zníženie a hovorí sa o niečo vyše 400 eurách. Napriek rečiam o lenivých Španieloch je pri porovnaní cien služieb zložité si predstaviť, ako títo ľudia budú môcť vyžiť z takej nízkej mzdy. Základný lístok v jednej zóne MHD v Barcelone stojí 2 Eurá. Podľa rôznych zdrojov lístok vôbec nekupuje 20-35% cestujúcich, pretože jednoducho nemajú za čo.

Sociálne problémy bežných ľudí sa čoraz viacej prehlbujú spolu so zvyšujúcimi sa triednymi antagonizmami. Dôležité je spomenúť korupčné kauzy, ktoré sa začali vynárať s rastúcou nervozitou v rámci vysokých finančných a politických kruhov. Ide o klasické prípady korupcie, ktoré poznáme z našich končín, no tu ide o niekoľkonásobne vyššie sumy. V tom istom čase vláda prijíma antisociálne zákony, ktoré pomáhajú bankám s vysťahovaním neplatičov hypoték, ktorí stratili prácu. Je to ťažko predstaviteľné, ale každých 5 minút je v Španielsku vysťahovaný jeden objekt, ktorý bol splácaný v rámci hypoték, ktoré ľudia masovo uzatvárali v časoch takzvanej hypotekárnej či realitnej bubliny niekoľko rokov dozadu. Nehovoriac o rastúcom počte prípadov samovrážd, ktoré sú priamo ovplyvnené týmito opatreniami.

Všetky tieto fakty podmieňujú vznik a rast existujúcich a formujúcich sa sociálnych hnutí. Ľudia vo všeobecnosti prestali veriť politikom a obracajú sa smerom k alternatívam. Organizujú sa spoločne v rámci susedstiev, mestských štvrtí, univerzít, odborov atď. Priamou akciou sa snažia ovplyvniť svoj každodenný život a v rámci solidarity je vidieť, ako si ľudia v týchto časoch pomáhajú jeden druhému. Vytvárajú sa takzvané „asambleas“, ktoré sa pravidelne schádzajú a fungujú na princípe horizontálnej organizačnej štruktúry a priamej participácie.

Je badateľná veľmi jasná zmena v myslení mladých ľudí, napokon, sú to práve mladí, ktorých sa kríza dotýka najviac. Každý nadobúda istým spôsobom, či už priamo či nepriamo, dosť jasný pohľad na aktuálnu politickú, ekonomickú a sociálnu situáciu. Odráža sa to nie len vo veľkej participácií mladých na protivládnych demonštráciách a na čiastkových aktivitách najmä v oblasti obrany verejného vzdelávania. Práve mladí zohrávajú dôležitú úlohu v tomto politickom zápase. Veď pripravovaná reforma pracovného trhu sa dotýka práve najviac mladých ľudí, z ktorých robí otrokov bez akýchkoľvek pracovných práv, čo možno prirovnať k obdobiu raného kapitalizmu.

Jedna zo zaujímavých alternatív v kontexte rozmáhajúcich sa alternatívnych hnutí je aj zakladanie kooperatív. V Katalánsku existuje sieť kooperatívnych podnikov Cooperativa Integral Catalana. V Andalúzií sú to zase kooperatívy, ktoré spadajú pod tamojšie odbory SAT (Sindicato Andaluz de Trabajadores).

V rámci politických hnutí parlamentnej ľavice v Španielsku rastú výrazne preferencie strane Izquierda Unida a v Katalánsku je to novovzniknutá radikálne ľavicová CUP, ktorá ale chce samostatnosť Katalánska. Dôležité je, že IU a PSOE vládnu v koalícií v Andalúzií. CUP v Katalánsku získal niekoľko poslancov a primátorov menších miest a obcí.

Značný dopad na smerovanie hnutia má vznikanie radikálnych organizácií, ktorých cieľom je boj proti aktuálnej vláde a policajným zložkám, ktorých násilnými akciami bol práve podmienený vznik týchto organizácií. Relatívne sú tieto organizácie len v zárodku, ale môžeme pomaly hovoriť o novovznikajúcich „RAF“ na území Španielskeho štátu. Ďalej je tu squaterské hnutie, ktoré rieši osobné a kolektívne problémy s bývaním. V Barcelone existuje okolo 500 squatov, medzi nimi dôležité sociálne a kultúrne centrá, ktoré suplujú nedostatočnú a chabú sociálnu sieť štátu, organizujú redistribúciu jedla pre chudobných či bezdomovcov, poskytujú ubytovanie exekuovaným rodinám, ktoré sa ocitli na ulici. Štát pritom v týchto  projektoch vidí nepriateľa a snaží sa ich potláčať.

Celkové smerovanie Španielska je možné vidieť veľmi negatívne. Už istý čas tu nedá hovoriť o žiadnej demokracii, ale o diktatúre kapitálu. Nasledujúci vývoj možno si možno ťažko predstaviť, ale jednoznačne sa situácia bude v najbližšom období radikalizovať. Španielska vláda, ale i vlády v autonómnych komunitách reagujú na protestné hnutia veľmi tvrdo a je tragické, že sa o nedemokratických postupoch polície a tajných služieb nehovorí v systémových médiách. Radikalizácia utláčaných más ako reakcia na ich kroky smeruje k veľkej konfrontácií, v dlhodobom horizonte možno i k ďalšej občianskej vojne, ktorá aj ideologicky nebude mať ďaleko od tej z tridsiatych rokov.

Z metód organizácie utláčaných na území Španielska si možno zobrať príklad. Bude veľmi zaujímavé sledovať ďalší vývoj v týchto končinách, triedny boj a jeho vyvrcholenie v sociálnu zmenu, ktorá nemusí byť až taká nereálna a tak ďaleko, ako by sa mohlo zdať.

 

Matej Zagrapan

Autor je študent sociológie a člen kolektívu La Cizalla, Barcelona, ktorý sa venuje okupácií prázdnych objektov pre ľudí v núdzi a sociálnej práci.

Sdílejte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •