Štrajk slovenských učiteľov

Protestný míting v Košiciach 26. 11. (zdroj: www.ozpsav.sk)

Od pondelka 26. novembra 2012 vyhlásil slovenský Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy (OZPŠaV) časovo neobmedzený štrajk pracovníkov školstva. Okrem zvýšenia tarifných platov o 10% od roku 2013 školské odbory požadujú aj systémové zmeny vo financovaní školstva, najmä postupné zvyšovanie podielu HDP určeného pre školstvo až na úroveň porovnateľnú s ostatnými štátmi EÚ. O situácií pár dní po začiatku štrajku sme informovali na webovej stránke Socialistickej Solidarity. Teraz prinášame aktualizovanú verziu článku s prihliadnutím na nedávny vývoj.

Slovenské školstvo a učiteľský štrajk

Vyhláseniu štrajku predchádzal výstražný jednodňový štrajk 13. septembra. V pondelok 26. novembra, v deň začiatku neobmedzeného štrajku, zostalo zatvorených vyše 70% základných a vyše 60% stredných škôl, pričom vo väčších mestách sa uskutočnili protestné zhromaždenia. V Bratislave demonštrovalo asi 4000 ľudí. Predseda OZPŠaV Pavel Ondek sa vyjadroval, že „štrajk môže trvať deň, mesiac aj viac“, podľa toho, kedy vláda pristúpi na požiadavky odborov. Už v stredu 28. novembra večer sa však OZPŠaV rozhodol štrajk prerušiť. Kedy a či vôbec bude štrajk obnovený je v súčasnosti neisté, rokovania medzi odbormi a vládou naďalej prebiehajú.

Učitelia štrajkom reagujú na dlhodobý problém. Školstvo na Slovensku je výrazne podfinancované už 23 rokov. Nástupný plat slovenského učiteľa (v hrubom na ZŠ približne 500 € , čiže asi 12 500 Kč) je biedny nie len v porovnaní s väčšinou krajín OECD (horšie sú na tom už len Poľsko a Maďarsko), ale dokonca aj v porovnaní s ČR. V pomere výdajov na školstvo k celkovým štátnym výdajom sa Slovensko takisto umiestňuje na chvoste medzinárodného rebríčka. Výsledkom je v mnohých ohľadoch katastrofálna situácia, pričom problémom nie je len nedostatočné ohodnotenie práce učiteľov, ale aj chýbajúce materiálne vybavenie, či nezvládnutá integrácia rómskych žiakov do škôl. Legitimita požiadaviek učiteľov je teda z každého hľadiska nespochybniteľná.

Školské odbory svoje požiadavky prezentujú už od septembra, a napriek mnohým rokovaniam, ktoré štrajku predchádzali, k dohode medzi vládou a odborármi zatiaľ nedošlo. Vláda učiteľom ponúkla zvýšenie o 5% do normatívov, pričom v priebehu rokovaní pristúpila na 5-percentné zvýšenie tarifných platov (zvyšovanie tarifných platov je pre učiteľov výhodnejšie, pretože sa tak zmenia priamo ich tabuľkové platy, pričom pri normatívoch sa navýši množstvo prostriedkov, ktoré školy dostanú, peniaze sa teda v konečnom dôsledku na platy použiť nemusia). Školské odbory napriek prerušeniu štrajku naďalej trvajú na svojej požiadavke 10-percentného zvýšenia.

Argumenty vlády

Minister financií Peter Kažimír tvrdí, že v rozpočte pre ďalšie zvyšovanie platov prostriedky jednoducho nie sú, a 5-percentné zvýšenie je na hranici možností. Navyše si učitelia pre štrajk podľa vlády zvolili zlý čas, pretože šetriť musí celá Európa, a učitelia by mali byť vlastne radi, že sa im platy ešte neznižujú, tak ako sa to deje niektorým ich zahraničným kolegom.

Skutočný dôvod, prečo vláda odmieta pristúpiť na požiadavky odborov však nie je nedostatok peňazí. Ako na to okrem samotných učiteľov poukazuje aj opozícia, peniaze v rozpočte sú (premiér Fico plánuje napríklad „zoštátniť“ zdravotné poisťovne tým, že ich od súkromných vlastníkov odkúpi). Vládni predstavitelia sú si dobre vedomí, že úspech učiteľského štrajku by mohol motivovať k boju za zlepšenie podmienok ostatných nespokojných (nielen) štátnych zamestnancov, ktorých na Slovensku rozhodne nie je málo. Vyhováraním sa na nedostatok prostriedkov vláda len zakrýva svoj strach z dôsledkov, ktoré by prípadný úspešný štrajk mohol mať.

Neobstojí ani argument o zlom načasovaní štrajku. Volanie učiteľov po zlepšení stavu slovenského školstva je počuť už od roku 1989, a v dôsledku nečinnosti vlád situácia dospela až do súčasného kritického stavu. Je ťažké si predstaviť, kedy by podľa vládnych predstaviteľov nastal ten „správny čas“ na splnenie požiadaviek učiteľov. Investícia do školstva je dlhodobá, a rýchlo sa striedajúcim vládnym garnitúram politické body neprinesie, naklonení jej teda nikdy neboli a zrejme ani nebudú. Nevzdelaná a lacná pracovná sila naopak vyhovuje zahraničným investorom, ktorí pomáhajú na papieri zvyšovať ekonomický výkon Slovenska. Správny čas na podporu školstva s najväčšou pravdepodobnosťou teda nebude nikdy.
Súčasná ekonomická kríza navyše nie je len obdobím šetrenia a škrtov, ako to prezentujú politici, ale aj obdobím stupňujúceho sa odporu voči nim. Slovenskí učitelia si na svoj štrajk vybrali ten najlepší čas – čas, keď sa ich protest môže stať súčasťou celoeurópskeho hnutia proti úsporným opatreniam a znižovaniu životnej úrovne pracujúcich.

Zatiaľ čo vláda Roberta Fica, ktorá sa označuje za „sociálne-demokratickú“, paradoxne odôvodňuje svoj odmietavý postoj k požiadavkám učiteľov neoliberálnymi argumentmi o nutnosti šetriť, pravicová opozícia sa o štrajku vyjadruje pozitívne. „Solidaritu“ učiteľom vyslovila napríklad SDKÚ, donedávna najsilnejšia strana slovenskej pravice, a podobne sa vyjadrili aj ostatné opozičné pravicové strany. Netreba zdôrazňovať, že za ich vlády by sa učitelia splnenia svojich požiadaviek nedočkali ani omylom. Ich povzbudzujúca rétorika smerom k učiteľom je teda len výnimočne pokryteckou formou predvolebnej kampane.

Z vyššie uvedeného je jasné, že učitelia na politickej scéne spojenca zrejme nenájdu. Iné je to však s podporou verejnosti. Pri podobných situáciách sa v minulosti vláda vždy mohla spoliehať na jej prirodzený odpor k požiadavkám odborov. Kvôli neudržateľnej situácií v školstve je však v tomto prípade omnoho ťažšie štrajk odbiť floskulou o „vydieraní štátu“. Podľa posledných prieskumov je verejnosť štrajku mierne naklonená (takmer 53% so štrajkom súhlasí oproti takmer 45%, ktorí nesúhlasia). Učiteľov sa okrem študentov symbolicky zastali zdravotnícki pracovníci, svoju podporu vyjadrili aj zamestnanci Slovenskej akadémie vied a bratislavského Volkswagenu. Boj slovenských učiteľov si teda postupne získava na slovenské pomery mimoriadnu podporu širokej verejnosti.

Prerušenie štrajku a následný vývoj

O to prekvapivejšie bolo prerušenie štrajku zo strany odborov iba tri dni po jeho začiatku. Odbory síce tvrdia, že ak vláda neustúpi, sú pripravení so štrajkom pokračovať, je však otázne, nakoľko sa na ich vyhlásenia s prihliadnutím na doterajší vývoj možno spoľahnúť. Ondek rozhodnutie o prerušení štrajku odôvodnil tým, že vláda súhlasila s ďalšími rokovaniami, a „rokovať nemôže pod tlakom“. Ide samozrejme o nezmyselný argument: rokovania cieľom štrajku neboli, prebiehali už niekoľko týždňov, a práve ich neúspech viedol k jeho vyhláseniu. Tlak, ktorý neobmedzený štrajk na vládu vyvolával, bol hlavnou zbraňou učiteľov. Odborári ich svojím rozhodnutím o túto zbraň obrali, a zbytočne dali vláde priestor a čas na manévrovanie.

Ako ďalší dôvod prerušenia štrajku odbory uviedli, že počet škôl, ktoré sa do štrajku zapájali, postupne klesal. To však v žiadnom prípade nie je dôkaz klesajúcej podpory učiteľov štrajku, ani dôvod na jeho prerušenie. Mnohí učitelia od začiatku vedeli, že si nebudú môcť dovoliť štrajkovať viac ako jeden alebo dva dni, pretože za preštrajkované dni nedostávajú výplatu, napriek tomu však so štrajkom sympatizovali. Učitelia boli bezpochyby pod veľkým tlakom štrajk ukončiť a mnohí z nich mu podľahli, úlohou odborov však malo byť učiteľov podporiť, a nie ich od štrajku ešte viac odradiť. Rozhodnutie OZPŠaV bolo obrovským sklamaním pre učiteľov aj ich sympatizantov, a vyvolalo pochybnosti o tom, na koho strane vlastne odbory stoja (v rovnakom čase vyšlo najavo aj politické prepojenie Ondeka so stranou Smer).

Učitelia po celom Slovensku sa však nevzdávajú. Verejne vyjadrili znechutenie a sklamanie z prerušenia štrajku, mnohí hovorili o zrade a zvažovali vystúpenie z odborov. Niekoľko bratislavských škôl odmietlo štrajk ukončiť, a vo štvrtok v ňom pokračovali na vlastnú päsť. Bratislavskí študenti si svojpomocne pred svojimi školami zorganizovali protestné zhromaždenia, a v piatok ráno spoločne s učiteľmi protestovali pred Úradom vlády. Aj počas ďalšieho týždňa sa stále stúpajúci počet škôl plánuje zapájať do protestov, či najnovšie do štafetového štrajku, tento krát však bez organizačnej podpory odborov.
Dopady týchto aktivít sa s celoštátnym štrajkom určite porovnávať nedajú, učitelia aj študenti nimi však dokazujú, že sú si vedomí svojich záujmov aj v konfrontácií s nevôľou odborov, a sú pripravení za ne bojovať . Sklamanie z prístupu odborov je zároveň výnimočnou príležitosťou uvedomiť si a využiť vlastný potenciál, bez ohľadu na to, aký bude výsledok.

Učitelia, vláda aj odbory sa ocitli vo výnimočnej situácií, v ktorej ide o oveľa viac ako len o platy, bez ohľadu na to, či odbory dodržia svoje sľuby a štrajk obnovia, alebo budú učitelia nútení bojovať sami za seba. Prípadný úspech štrajku by v slovenskom prostredí vytvoril nevídaný precedens. Vyslal by ostatným pracujúcim signál, že spoločný postup a neústupčivosť v požiadavkách dokáže priniesť výsledky, a pomohol by zvýšiť ich sebavedomie organizovať sa a požadovať pracovné podmienky, ktoré si zaslúžia. Súčasná situácia je dôkazom, že napriek svojej rétorike vláda na strane ľudí nestojí, inú možnosť teda nemajú.

 

Megy Korábová

megy.korabova@socsol.cz

Sdílejte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •