Vzostup protieurópskej pravice

Vážená čtenářko, vážený čtenáři,
 
bezplatně zde zveřejňujeme články, které už vyšly v Solidaritě. Činíme tak proto, aby si je mohl přečíst každý – bez ohledu na to, zda se v jeho okolí nachází distribuční místo či zda si může dovolit předplatné. Čtete-li naše články pravidelně a umožňuje-li Vám to Vaše situace, velmi oceníme, pokud si Solidaritu předplatíte. Předplatitelé udržují vydávání časopisu v chodu.
 
S díky
Vaše redakce

 
Megy Korábová

V májových komunálnych voľbách vo Veľkej Británii prekvapivo skončila na treťom mieste krajne pravicová, euroskeptická Strana za nezávislosť Spojeného kráľovstva. Tento volebný úspech je len jedným z prejavov vzostupu euroskeptickej pravice v štátoch Európskej únie v posledných rokoch.

 

Strana za nezávislosť Spojeného kráľovstva (UKIP) je jednou z rady európskych pravicových strán, ktoré z odporu voči členstvu v Európskej únií urobili významnú časť svojho programu. Výhrady voči európskej integrácií, či výzvy na opustenie EÚ a eurozóny sú však v prípade UKIPu a jemu podobných strán takmer vždy sprevádzané ďalšími prvkami: odporom voči imigrácií, rasizmom, sociálnym konzervativizmom, či podporou neoliberálnych reforiem.

Strana UKIP bola založená už pred 20 rokmi, a bola jednou z menších britských strán, získanými 23 percentami v nedávnych voľbách však takmer dobehla dve najväčšie britské strany – konzervatívcov a labouristov (získali 25 a 29 percent), a predbehla liberálnych demokratov (14 percent), ktorí spolu s Konzervatívnou stranou tvoria koalíciu.

V súčasnosti má UKIP okrem mnohých zástupcov na komunálnej úrovni aj 11 europoslancov a troch členov Snemovne lordov (horná komora britského parlamentu). Sebavedomie mu zvýšili aj februárové doplňovacie voľby do Dolnej snemovne v Eastleighu, v ktorých strana skončila na druhom mieste, a obidve veľké britské strany tak predbehla.

Preraziť UKIPu pomohla ekonomická kríza, ako aj znechutenie Britov európskou byrokraciou a zavedenými britskými politikmi, zdiskreditovanými množstvom škandálov. Prieskumy ukazujú, že jedným z hlavných dôvodov, prečo sa voliči rozhodli pre UKIP (okrem euroskepticizmu a znepokojeniu z imigrácie) je vôľa protestovať proti tradičným politickým stranám.

UKIP samú seba prezentuje ako radikálnu stranu s „čistými rukami“, bojujúcu za záujmy bežných ľudí. Jej líder Nigel Farage je v súčasnosti najpopulárnejším straníckym lídrom v Británii, a ako europoslanec sa preslávil svojimi kontroverznými prejavmi na pôde Európskeho parlamentu.

Lákadlom na nespokojných voličov však nie je iba kritika EÚ. Ruka v ruke s protieurópskou nacionalistickou rétorikou ide zvaľovanie ekonomických problémov na imigrantov a volanie po prísnejšej imigračnej politike. UKIP sa síce od rasizmu oficiálne dištancuje, na verejnosť však preniklo viacero silne rasistických a xenofóbnych vyjadrení jeho členov. Nenávisť je smerovaná najmä voči moslimským imigrantom, ale nielen voči nim: jedna z významných členiek UKIPu napríklad spájala homosexualitu s pedofíliou.

V domácej ekonomickej sfére sa strana prísne drží neoliberálnej línie: podporuje škrty vo verejnom sektore, dereguláciu trhu a zavedenie rovnej dane. Ďalej chce zvýšiť výdavky na armádu a posilniť represívnu úlohu štátu, napríklad zvyšovaním počtu miest vo väzniciach.
V Európskom parlamente je UKIP členom euroskeptickej frakcie EFD (Európa slobody a demokracie). Farage je spolupredsedom frakcie, spoločne s členom talianskej Ligy severu Francescom Speronim, ktorý sa verejne zastával myšlienok nórskeho vraha Andersa Breivika.

Úspech UKIPu politicky najviac znepokojuje konzervatívcov, ktorí s ním bojujú o pravicových voličov. Nielen konzervatívci, ale aj ľavicoví labouristi však reagujú na rastúce preferencie UKIPu prispôsobovaním sa ich programu, najmä sľubovaním tvrdšieho prístupu voči imigrantom. Najznepokojivejším dôsledkom vzostupu UKIPu je tak posúvanie mainstreamovej politiky smerom doprava.

 

Farageovo príbuzenstvo

V tradične euroskeptickej Británii nie je úspech UKIPu až tak prekvapivý. Vzostup strán s podobnou ideológiou je však možné zaznamenať aj v ďalších, tradične viac proeurópsky naladených štátoch. Medzi programami týchto strán vidieť okrem spoločného záujmu na vystúpení z EÚ aj ďalšie paralely.

Tvárou francúzskeho odporu voči EÚ sa stala Marine Le Pen, súčasná líderka nacionalistického Národného frontu (FN). V roku 2012 skončila v prezidentských voľbách na treťom mieste s výsledkom takmer 18 percent hlasov. Rovnako ako v prípade britského UKIPu sú pre FN hlavnými témami kritika EÚ a imigrácie.

Dcéra bývalého lídra strany Jean-Marie Le Pena sa snaží dištancovať od názorov a imidžu svojho otca, ktorý je okrem averzie voči imigrantom známy aj svojím antisemitizmom, homofóbiou, a silným konzervativizmom. V kontraste k tomu sa FN v súčasnosti prezentuje ako protestná, antiestablishmentová strana, a chce tak získavať hlasy voličov naladených proti systému. Oproti UKIPu, ktorý podporuje dereguláciu a škrty, Marine Le Pen kritizuje globálny kapitalizmus, a Európsku úniu považuje za jeho predstaviteľa. (Viď článok Ideologické akrobacie Marine Le Penové, ktorý vyšiel v Solidarite 66 – pozn. redakcie.)

Napriek tomuto preberaniu niektorých ľavicových tém však FN svojou kritikou imigrácie a vypätým nacionalizmom zostáva na pravej strane politického spektra. Zaujímavé je, že strana vo všeobecnosti nemá problém do istej miery prispôsobovať svoju ideológiu podmienkam: od svojho vzniku v roku 1972 sa postupne posunula od podpory EÚ k jej odmietaniu, a rovnako zmenila aj ekonomickú líniu. Od neoliberálneho programu zo 70. rokov prešla k svojmu súčasnému ekonomickému protekcionizmu a boju proti globalizácií, a dokázala tak profitovať z rastúceho všeobecného odporu voči ekonomickému systému.

Ďalším príkladom európskej krajiny, v ktorej sa v posledných rokoch vzmáha euroskepticizmus s prvkami krajnej pravice je Holandsko. Strana pre slobodu (PVV) Geerta Wildersa je v súčasnosti treťou najväčšou holandskou parlamentnou stranou. Wilders je okrem euroskepticizmu známy najmä svojou nenávisťou voči Islamu, ktorá mu vyslúžila viacero smrteľných vyhrážok od moslimských fundamentalistov. Je zároveň autorom stránky, na ktorej sa Holanďania môžu sťažovať na imigrantov z východnej Európy, medzi inými aj z Českej republiky. PVV ďalej medzi iným podporuje neoliberálnu ekonomickú politiku, a popiera globálne otepľovanie.

 

V českom a slovenskom prostredí

Na Slovensku na euroskeptickú vlnu naskočila v roku 2011 strana Sloboda a Solidarita (SaS) Richarda Sulíka, ktorá sa postavila proti prijatiu „eurovalu“ (navýšenie prostriedkov na Európsky nástroj finančnej stability, ktoré majú byť použité na poskytovanie pôžičiek štátom eurozóny v problémoch, pričom za pôžičky ručia všetky štáty eurozóny). Hlasovanie o eurovale sa skončilo pádom vlády, pretože premiérka Radičová ho spojila s hlasovaním o dôvere vláde.

Neoliberálna SaS vo svojej vtedajšej protieurópskej rétorike nezdôrazňovala boj proti európskym elitám, ako to robia iné euroskeptické strany, ale prezentovala svoju kritiku eurovalu ako odmietnutie solidarity s bežnými Grékmi („slovenský dôchodca nemá čo prispievať na gréckeho“).

V českom prostredí sa známym predstaviteľom odporu voči Európskej únií stal najmä bývalý prezident Václav Klaus. Ten dvakrát počas trvania svojej funkcie prijal lídra UKIPu Nigela Faragea. Farage sa počas svojej návštevy stretol a podporil aj predsedu Strany slobodných občanov Petra Macha. Jej volebné preferencie sa stále pohybujú na úrovni niekoľkých percent, Česká republika tak svoju stúpajúcu euroskeptickú hviezdu zatiaľ nemá.

Vďaka svojej rétorike, zdôrazňujúcej boj proti európskym elitám a záujem o problémy bežných ľudí sú tieto pravicové euroskeptické strany často označované za populistické. Ekonomická kríza, ako aj často spomínaný „demokratický deficit“ EÚ bezpochyby napomohli ich vzostupu. Rastúci odpor ľudí voči EÚ je pochopiteľný – Únia si kritiku za svoju ekonomickú politiku rozhodne zaslúži, najmä za svoju úlohu v presadzovaní úsporných opatrení v krajinách ako Grécko či Španielsko.

Druhou stranou mince pravicového euroskepticizmu je však takmer vždy nacionalizmus a rasizmus. Skutočnými vinníkmi krízy podľa euroskeptikov nakoniec nie sú európske politické a finančné elity, ale imigranti, moslimovia, či „leniví Gréci“. Navyše je protieurópsky program často sprevádzaný ekonomickou politikou škrtov, šetrenia a deregulácie. Tieto opatrenia v skutočnosti vedú k ďalšiemu zhoršeniu podmienok, ktoré k vzostupu krajnej pravice napomohli – sociálnemu úpadku a následnej nespokojnosti zo systémom.

Z ľudí, ktorých tieto „populistické“ strany majú zastupovať, sa teda v konečnom dôsledku stávajú obete, bez ohľadu na národnosť a rasu. Ľavicová kritika EÚ sa od takýchto tendencií musí jasne dištancovať zdôrazňovaním antikapitalizmu a solidarity medzi európskymi národmi.

 

megy.korabova@socsol.cz

Vyšlo v červnové Solidaritě roku 2013 (č.79).

Sdílejte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •