Piatok, 30. marca prebehli médiami otrasné správy z pásma Gazy, po tom čo izraelská armáda tvrdým spôsobom zasiahla proti demonštrujúcim Palestíncom. Netrvalo dlho a po internete sa začali šíriť videá, na ktorých izraelskí „snajperi“ strieľali na neozbrojených Palestíncov. Izraelský zákrok si nakoniec vyžiadal viac než 15 mŕtvych, vyše 700 postrelených a 1400 zranených.
Veľký pochod návratu
Približne týždeň pred týmito udalosťami palestínsky aktivisti vyzvali Palestíncov na nenásilný protest s názvom „Veľký pochod návratu“. Aktivisti akciu označil za spomienkovú, keďže si ňou Palestínci chceli pripomenúť osudy utečencov, ktorí boli vyhnaní zo svojich domovov počas zakladania Izraela v roku 1948. Takže, do veľkej miery šlo o spomienkový akt, keďže tento rok je to presne sedemdesiat rokov od udalostí, ktoré Palestínci nazývajú „nakba“, čo v ich jazyku znamená katastrofa. Počas tohto obdobia, keď bola vyhlásená nezávislosť Izraela o svoje domovy prišlo viac než sedemstotisíc Palestíncov, ktorí sa s týmto vývojom nikdy nezmierili. Títo utečenci a ich potomkovia dúfajú, že sa do svojich domovov budú môcť nakoniec navrátiť. Preto požiadavkou týchto protestov je, aby sa utečenci a ich potomkovia mohli navrátiť do svojich domovov.
Začiatok protestov bol naplánovaný na 30. marec, čo je takzvaný Deň Zeme, kedy si Palestínci každý rok pripomínajú jeden z mnohých masakrov spáchaných Izraelom. Vtedy bolo počas protestov proti plánu Izraela vyvlastniť palestínsku pôdu zavraždených šesť civilistov. Táto krvavá udalosť sa odohrala v roku 1976, avšak nie je to jediný masaker, ktorý sa odohral v Izraeli počas tohto obdobia. V roku 2000 boli zásahy počas druhej „intifády“ ešte tvrdšie, keď počas nepokojov, izraelská polícia zakročila vysokou razanciou, ktorá si vyžiadala životy 13 civilistov.
Vyvrcholenie protestov sa očakáva 15. mája, práve na deň „nakby“, teda dňom kedy sa začal tento vyše polstoročia trvajúci konflikt medzi arabmi a židmi a obdobie masakrov páchaných na civilnom obyvateľstve, ktorého sa dopúšťali obe strany. Medzi prvý z týchto masakrov patrí prepad dediny „Dejr Jasín“, ktorá ležala blízko Jeruzalema, počas prepadu bolo brutálnym spôsobom popravených vyše 100 obyvateľov tejto malej palestínskej dediny, ďalší boli vedený ulicami Jeruzalema ako trofeje a neskôr boli taktiež popravení. Vodca vraždiaceho komanda a neskorší izraelský premiér Menachem Begin hájil vrahov nasledujúcimi slovami: „Bez Dejr Jasínu by nebolo Izraela“. V tom čase prehlásil prvý izraelský premiér Ben Gurion, že hranice Izraela budú stanovené vojnou a aj preto je Izrael dnes jediný štát, ktorý nemá pevne stanovenú hranicu.
Krvavý piatok
Štát sa stáva tyraniou, keď jeho ozbrojené zložky začnú strieľať do neozbrojených civilistov. Izrael si tento titul vyslúžil už dávno, ale aj posledné udalosti nám tento fakt znova pripomenuli. Už niekoľko dní pred začatím protestov izraelské úrady avizovali, že na účastníkov protestov budú na hraniciach čakať vojaci vrátane tankov a vyše sto „snajperov“.
V piatok sa však aj napriek vyhrážkam Izraela pochod začal. Najväčšia akcia sa odohrala v pásme Gazy, kde sa na proteste zúčastnilo vyše 30 000 Palestíncov, ktorí pochodovali smerom k hraniciam. Izraelská armáda na protestujúcich nasadila slzný plyn zhadzovaný z dronov, gumové projektily, ale aj ostrú muníciu.
Ešte pred začatím protestov bol zabitý náhodný palestínsky farmár, ktorý bol zasiahnutý paľbou z tanku. Konečná bilancia obetí je podľa všetkého viac než 17 civilistov. Medzi zavraždených Palestíncov patrí aj tento 18-ročny chlapec, ktorý utekal preč od hraníc a vojakov. Strelili ho do chrbta. Nebol ozbrojený, jeho jediný prečin, za ktorý dostal rozsudok smrti bolo, že v ruke niesol pneumatiku, čo nie je zločinom v žiadnej krajine. A naviac ju niesol preč od hraníc, nie k hraniciam, čo je jasne vidieť na videu, ktoré koluje internetom.
Ale ani to nezabránilo izraelským úradom, aby svoje konanie označili za adekvátne. Izraelský premiér dokonca vojakom pogratuloval: „Izrael jednal rázne a odhodlane, aby chránil svoju zvrchovanosť a bezpečnosť svojich občanov“[1], zvláštna to ochrana pred neozbrojenými demonštrantami. Predstavte si, že niečo podobné by spravil Putin, čo by sa odohrávalo potom na medzinárodnej scéne, ale v prípade Izraela všetci mlčia. Takisto zásah obhajoval aj izraelský minister obrany, ktorý tvrdil, že „snajperi“ strieľali výlučne na násilných demonštrantov. Mnohé videá z udalostí ukazujú, že ide o čistú lož, keďže na nich strieľajú do neozbrojených demonštrantov.
Pravdou je, že niektorí demonštranti na slzný plyn a gumové projektily odpovedali hádzaním kameňov a zapaľovaním pneumatík, väčšinou zo vzdialenosti vyše sto metrov. Takže každému musí byť jasné, že vojaci za opevnenou hranicou takýmto konaním nemohli byť ohrození. Ale Izraelu to očividne stačilo a demonštrantov označil za teroristov, čo následne prebrali takmer všetky západné médiá.
Neistá budúcnosť na blízkom východe
Napätie v Izraeli kulminuje dlhodobo, no najväčší nárast nastal po tom ako Donald Trump uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela, čím vlastne poprel možnosť existenciu Palestíny ako samostatného štátu. Však napätie sa neobmedzuje iba čisto na územie Izraela, v posledných mesiacoch izraelské letectvo podniklo niekoľko náletov na Sýriu, pričom prišlo aj o niekoľko stíhačiek F16. Takisto posledné udalosti označil za terorizmus turecký prezident Erdogan a vyzval na rázne kroky proti Izraelu, čo je od neho pomerne cynický krok, keďže podobného terorizmu sa dopúšťa aj on na Kurdoch, ktorí sú práve v Afríne zabíjaní po stovkách. Takže, napätie rastie a nad Izraelom sa znovu zaťahujú mračná vojny, ktorá sa už v iných častiach Blízkeho východu rozhorela.
Otázka znie, aké sú vlastne dnes mierové riešenia tejto situácie? Ponúkajú sa nám dve. To prvé je dnes o niečo reálnejšie. Je ním vytvorenie dvoch nezávislých štátov v Palestíne, podľa hraníc, ktoré určila OSN v roku 1948. Tomuto riešeniu sa dnes prikláňa aj väčšina Palestíncov a počas mierových rokovaní, ktoré iniciovala izraelská strana práce sa toto riešenie najčastejšie skloňovalo aj zo strany Izraela pod vedením ľavicového premiéra Jicchaka Rabína v 90. rokoch. Tieto rokovania však stroskotali po tom ako bol Rabín zastrelený pravicovým extrémistom. V nasledujúcich voľbách vyhrali nacionalisti a na čelo Izraela nastúpil nacionalistický pravičiar Benjamin Natanjahu, ktorý razí proti Palestíne už vyše dvadsať rokov tvrdú líniu.
Ďalším možným riešením je vytvorenie jedného štátu Palestíncov a Izraelcov, ktorý by však na rozdiel od súčasného Izraela bol naozaj modernou demokraciou, ktorá by sa neviazala na žiadne náboženstvo a malo všeobecné občianstvo. O takéto riešenie však dnes neprejavuje záujem ani jedna zo strán, i keď by bolo rozhodne najlepšie. Je málo pravdepodobné, že by sa v súčasnosti Izraelci vzdali budovania svojho štátu v záujme budovania štátu spoločného, keďže Izrael je príliš etno-nábožensky nacionalistická krajina na to, aby bola schopná rozsiahlej sekularizácie.
Treba si uvedomiť, že tento konflikt nemôže byť vyriešený, pokiaľ sa bude v medzinárodnom spoločenstve naďalej aplikovať morálny relativizmus voči Izraelu. Preto je nevyhnutné Izrael za jeho zločinecké kroky potrestať rovnako ako aj krajiny, ktoré ho naďalej podporujú. Pri každom inom štáte, by za podobné kroky boli dávno uvalené ekonomické sankcie a krajina by sa dostala do medzinárodnej izolácie, možno je na čase niečo podobné aplikovať aj na Izrael, aby si jeho obyvatelia začali uvedomovať vážnosť svojich činov. Pretože pokiaľ si Izrael bude naďalej užívať svoje privilégium nedotknuteľnosti, všetky možné mierové riešenia ostanú len „utopiami“ na papieri.
