29. apríla v Bratislave rozhodoval Najvyšší súd v ostro sledovanej a v demokratických štátoch netypickej kauze – v kauze rozpúšťania politickej strany, ktorá má v súčasnosti 14 poslancov v parlamente. Ide o stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, na ktorú po posledných voľbách do Národnej rady SR podal po silnom verejnom tlaku žalobu generálny prokurátor.
Takýto precedens tu už existuje. Pred trinástimi rokmi rozpustil Najvyšší súd stranu Slovenská pospolitosť s odôvodnením, že jej cieľom je rozložiť existujúci demokratický systém a nahradiť ho stavovským, na spôsob nacistov. Aktéri sa poučili. O pár rokov neskôr sa tie isté osoby na čele s Mariánom Kotlebom infiltrovali do malej straničky s názvom Strana priateľov vína, aby predišli prácnemu zbieraniu podpisov na založenie strany a v stanovách vynechali problémové pasáže. Ten istý produkt, iný obal. Tejto strane zmenili meno a začali pôsobiť ako ĽSNS. Ide o to isté personálne zloženie, spolu s rôznymi ďalšími mladými neonacistami a bizarnými postavičkami násilníckych skupiniek ako vystrihnutých z deväťdesiatych rokov. Jeden poslanec čelí trestnému stíhaniu za ublíženie na zdraví s rasovým motívom, druhý prišiel do parlamentu so zbraňou, ďalší prednedávnom vymazal svoj status na Facebooku, kde tvrdil, že „o Tretej ríši vieme iba rozprávky a lži o 6 miliónoch a mydlách z židov, o Hitlerovi učia samé klamstvá.“ Kotleba sám nikdy neodvolal, že popieral holokaust. Za vzor svojej strany považujú vojnový Slovenský štát a jeho predstaviteľa Jozefa Tisa, ktorý poslal na smrť viac ako 60 000 slovenských občanov.
Po prekvapivom zisku 8% vo voľbách v roku 2016 prokurátor vypracoval žalobu a podal návrh na Najvyšší súd, aby stranu rozpustil. Po napínavom pojednávaní zo začiatku marca padlo rozhodnutie v pondelok, 29.4., v ktorom Najvyšší súd túto žalobu zamietol. Dôležité je prízvukovať, že Najvyšší súd sa nevyjadroval meritórne. Nevyjadroval sa k tomu, či sú kotlebovci fašisti alebo nie, to zákon neumožňuje, nie je to trestný súd. Senát sa vyjadroval iba k predneseným materiálom zo strany žalobcu, a teda či na základe toho, čo predložil prokurátor, môžu rozhodnúť, že strana ĽSNS skutočne svojim programom, stanovami, vyjadreniami a aktivitami porušuje zákony, Ústavu SR alebo medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Bohužiaľ na základe predneseného uviedli, že takto nemôžu rozhodnúť. Ostáva vo vzduchu visieť právna otázka, či išlo o nesprávne rozhodnutie súdu alebo o slabo pripravenú žalobu zo strany Generálnej prokuratúry.
Nešlo pritom o málo. V prípade rozpustenia hrozilo, že sa na všetkých funkcionárov ĽSNS bude vzťahovať novela zákona, podla ktorej by nemohli najbližších 5 rokov kandidovať v žiadnych voľbách, ani pod inou stranou, ktorú už majú pripravenú, resp. získanú. Takisto by boli povinní vrátiť alikvotnú časť peňazí na svoju činnosť.
Je jasné, že kotlebovci považujú toto rozhodnutie za svoje víťazstvo a budú opakovať mantru, že súd rozhodol, že nie sú fašisti a ich voliči ich môžu voliť s kľudným svedomím. To nie je pravda, vzhľadom na to, že súd v tejto otázke nerozhodoval. Progresívne sily by sa mali držať tohto výkladu a nie ďalej kotlebovcov posilňovať. Faktom ostáva, že rozpustenie strany by bol začiatok, signál, že právny štát na Slovensku aspoň v tomto funguje. Nevyriešili by sa tým problémy, pre ktoré ich voliči volia. Mal by to byť teda skôr budíček pre všetky štandardné strany, že zlyhávajú na plnej čiare a že by sa mali posnažiť znovu získať dôveru elektorátu a radšej činmi ako slovami. Pre antifašizmus je to signál, že čo nepôjde súdnou cestou, musí ísť všetkými inými dostupnými prostriedkami, že nie je čas na osobné antagonizmy, ale na kompromisnú širokospektrálnu spoluprácu, aby sme porazili skutočného spoločného nepriateľa.
Autorka je členkou Inštitútu ľudských práv v Bratislavě
