Manolis Glezos mal iba 19 rokov, keď inicioval grécky protinacistický odpor roztrhaním svastikovej vlajky z Akropoly. 30. marca nás opustil po takmer storočnom boji za utláčaných.
Glezosov dlhoročný kamarát a spoločník Chronis Missios odrážal melanchóliu mnohých členov vtedajšej ľavice, keď svoju biografiu pomenoval Ste Šťastní, Ak Ste Zomreli Skôr. Jeho titul sa odvolával na „šťastie“ tých gréckych komunistov, ktorí zomreli dosť skoro na to, aby nevideli ich nádeje na post-kapitalistickú budúcnosť brutálne porazenú. Manolis Glezos nebol jedným z tých, ktorí zomreli mladí – vo svojich 98 rokoch videl frustráciu mnohých snov, od rozdrvenia gréckej ľavice koncom štyridsiatych rokov 20. storočia, až po kapituláciu zo strany Syrizy v lete 2015. Tieto porážky však nikdy nedovolili Glezosovi vzdať sa. Pevne veril, že „žiadny boj za to, v čo veríte, nie je nikdy márny“ – motto, ktorým sa riadil až do jeho posledných dní.
Glezos sa narodil v roku 1922, kedy bitka o grécke hranice pokračovala aj po skončení prvej svetovej vojny. Vyrastal v malej dedinke Apiranthos na ostrove Naxos a počas dospievania sa jeho rodina presťahovala do Atén. V gréckom hlavnom meste sa jeho politické zapojenie začalo už počas jeho stredoškolských rokov prostredníctvom účasti v mládežníckych antifašistických organizáciách. Bol to práve antifašisticky druh aktivizmu, ktorý s rastúcim politickým vedomím po začiatku nacistickej okupácie Grécka v apríli 1941 rozvíjal až do svojich posledných dní.
Vo veku iba 19 rokov, 30. mája 1941, Glezos a jeho spoločník Apostolos Santas usporiadali akciu, ktorá uviedla ich mená do historických kníh, keď na Akropole roztrhali vlajku svastiky. Táto akcia symbolicky znamenala začiatok gréckeho odporu voči mocnostiam Osy – a tiež inšpirovala ľudí na celom kontinente, aby sa zapojili do boja proti nacistom. Slobodný francúzsky vodca Charles De Gaulle dokonca charakterizoval Glezosa ako „prvého európskeho partizána“. Ako však Glezos zdôraznil, nejednalo sa o jednorazovú udalosť, ale iba o jedno vyjadrenie boja, ktorý viedol celú jeho existenciu.
Udržiavanie živej spomienky
Glezosov život od tejto chvíle nasledoval trajektóriu – a mnoho protikladov – gréckej a medzinárodnej ľavice. Existovali samozrejme chyby, nesprávne strategické výpočty, opomenutia. Život v antifašistickom boji znamenal toto všetko, konfrontovaný so štrukturálnymi prekážkami a osobnými obmedzeniami, ktorým sa nevyhne žiadna ľudská bytosť. Glezos však pokračoval v aktívnej politickej angažovanosti, nech príde čo má, – boj za utláčaných sa stal spôsobom Glezosovho života.
Glezosov politický aktivizmus bol sprevádzaný jeho reflexívnym premýšľaním o histórii – vrátane jeho vlastnej úlohy ako súčasti širšieho komunistického hnutia. Ako sa neskôr rétoricky opýtal „prečo pokračujem ďalej? Prečo to robím, keď mám 92 rokov a dva mesiace? Nakoniec, mohol by som si sedieť na pohovke v papučiach so zdvihnutými nohami. Tak prečo to robím? Myslíte si, že muž, ktorý sedí oproti vám, je Manolis, ale mýlite sa. Nie som ním. A nie som ním, pretože som nezabudol, že zakaždým, keď sa niekto chystal byť popravený [počas druhej svetovej vojny], povedali: „Nezabudnite na mňa. Keď povieš dobré ráno, pomysli na mňa. Keď zdvihnete pohár, povedzte moje meno.“ A to je to, čo robím, keď s vami hovorím – alebo keď robím čokoľvek. Muž, ktorého vidíte pred vami, sú všetci tí [popravení] ľudia. A toto všetko je o ich nezabudnutí.“
V istom zmysle by sme mohli povedať, že Glezos zosobnil varovanie Waltera Benjamina o potrebe udržať nažive spomienku na tých, ktorí v antifašistickom boji zápasili. Urobil tak nielen prostredníctvom svojho historického písania – ako odporučil nemecký kritik -, ale aj spôsobom, akým si postavil svoj život. Tento Glezosov postoj mal tiež hlboko osobné korene, v neposlednom rade preto, že jedným z tých, ktorí zomreli v boji za lepší svet, bol jeho vlastný brat, ktorý bol tiež partizánom. Snaha o udržanie pamäti brata – a jeho politických snov – bola tiež dôvodom jeho politickej angažovanosti.
Toto bolo vysvetlené v rozhovore, ktorý grécky partizán v roku 2012 poskytol pre dokumentárny film Utopia na Obzore . Jerome Roos, jeden z autorov dokumentu opísal, ako Manolis počas ich stretnutia „ukázal kus látky z vnútrajška prilby, ktorú mal na sebe jeho brat v deň smrti. Ten na textil narýchlo načmáral niekoľko posledných slov, vrátane adresy jeho popravy, a rozlúčil sa s matkou. Manolisov brat potom zrejme kus látky, vyhodil z vojenského nákladného auta, na ktorom bol prevezený na miesto popravy. Niekto kus látky našiel a poslal ho Glezosovej rodine; Manolis si tento kúsok textilu celý život držal so sebou.“ „Vtedy som pochopil“, hovorí Jerome, „že jedným z dôvodov, prečo udržoval svoj dlhý a neúnavný zápas cez vyše 90 rokov, bolo oceniť odkaz svojho mladšieho brata. “
Politická angažovanosť
Politicky aktívny počas odboja, po skončení vojny sa Glezos stal aktívnym v radoch Jednotnej Demokratickej Ľavice (EDA). Účelom tejto strany bolo nahradiť zakázanú Komunistickú stranu Grécka (KKE), hoci v priebehu rokov strana prijala širšiu platformu integrujúcu rôzne politické požiadavky. Glezos bol zvolený za poslanca gréckeho parlamentu do EDA v roku 1951, a to aj napriek tomu, že uviazol vo väzení po potlačení gréckej ľavice a jej prívržníkov počas povojnovej diktatúry.
Pre Glezosa to nebola nijaká mimoriadna udalosť – väzenie bolo neoddeliteľnou súčasťou jeho života, ako to bolo pre mnohých v gréckej ľavici medzi zavedením režimu Ioannisa Metaxy v roku 1936 a obnovením parlamentnej demokracie v roku 1974. Celkovo , Glezos strávil 11 rokov vo väzení a viac ako štyri roky v exile – z toho bol dvakrát odsúdený na smrť. Po desaťročiach legálnej i nelegálnej činnosti v gréckych iliberálnych povojnových režimoch bol z väzenia naposledy prepustený v roku 1971.
Po tom, ako sa vojenská junta definitívne zrútila, bol Glezos v rokoch 1981 a 1985 dvakrát zvolený do parlamentu za socialistický PASOK. V tomto období stál PASOK vľavo od väčšiny európskych sociálnodemokratických strán, pričom trval na potrebe demokratizácie rozsiahlych rozmerov a prerozdeľovanie bohatstva. V roku 1986 však Glezos opustil národný parlament a zamieril späť do Apiranthosu, dedinky, v ktorej sa narodil. Jeho politické zapojenie tu bolo samo osebe neobvyklé, keďže svoju úlohu predsedu miestnej rady využil na spustenie ďalekosiahleho experimentu v priamej demokracii.
Táto snaha o moc zdola nahor bola revíziou postulátov gréckej ľavice – a naznačovala rekonceptualizáciu komunistickej politiky, do ktorej sa Glezos zapojil počas osemdesiatych rokov. Tvrdil, že akýkoľvek skutočný komunistický projekt musí zahŕňať podstatnú účasť masy ľudí – nielen ju ustanoviť dekrétom. Ak bol Glezos celoživotným a angažovaným komunistom, táto epizóda tiež ukázala jeho ochotu učiť sa a nebáť sa kritizovať doktrinálnu rigiditu. Aj keď sa taký experiment obmedzoval na úroveň dediny, mal to šťastie, že videl, ako sa počas okupačných protestov v roku 2011 tento druh politiky dokáže kolektívne formovať.
Na prelome storočia sa Glezos zapojil do radikálne-ľavicovej strany Synaspismos, a cez ňu do koalície Syrizi na základe svojej vlastnej politickej formácie Aktívni Občania. Keďže Grécko bolo ťažko postihnuté úspornými opatreniami po finančnej kríze, veteránsky militant Glezos bol opäť zvolený za poslanca národného parlamentu v roku 2012. Potom bol v roku 2014 zvolený do Európskeho parlamentu v zrelom veku 91 rokov. Počas tejto práce sa snažil využiť svoju parlamentnú činnosť na to, aby dal hlas hnutiam bojujúcim proti brutálnym úsporným opatreniam tzv. Trojky [zoskupenie Európskej komisie, Európska centrálnej banky a Medzinárodného menového fondu]. Z tohto dôvodu síce dúfal v odolnosť Syrizi voči európskym diktátom, ale bol hlboko sklamaný prijatím nového memoranda o ekonomických opatreniach, ktoré Alexis Tsipras prijal v júli 2015 – a v tom istom mesiaci Glezos opustil svoju funkciu v Európskom parlamente.
Glezos sa nikdy nevzdal boja za nemecké reparácie Grécka ako kompenzácie za nacistické zverstvá spáchané počas okupácie druhej svetovej vojny. Táto požiadavka však nemala nacionalistický charakter. V tomto svetle by sme si mali pripomenúť udalosť v roku 2017, kedy vzal nemeckého veľvyslanca pri jeho návšteve Grécka rukou, aby ho priviedol k pamätníku masakrom nacistov – kde potom položil na pamätník veniec, a to napriek pokusom polície Glezosa blokovať. Počas svojho života, Glezos skutočne prejavoval solidaritu so všetkými, ktorí sa postavili proti národnému útlaku a kolonializmu, ako to robil napríklad s otvorenou podporou palestínskych a kurdských snáh o autonómiu a dôstojnosť.
Žiadny boj nie je zbytočný
30. marca Manolis Glezos naposledy vydýchol po takmer storočnom zápase, ktorý nakoniec skončil zlyhaním srdca. Ponechal nás v ťažkej chvíli nielen pre ľavicu, ale pre celé ľudstvo – v časoch utrpenia, kedy by sme Manolisa potrebovali viac ako inokedy. Jeho život nebude oslavovaný, ako by mal a určite by bol: verejným pohrebom, na ktorom by jeho spoločníci a nespočetní obdivovatelia mohli vzdať hold poslednému partizánovi.
Život Glezosa bol sám o sebe kompletný. Mnohé z jeho nádejí boli neúspešné – a bolo veľa temných časov, ako aj momentov hrdého odporu. Jeho boj bol však nepretržitý a nekompromisný. Ako uviedol jeho starý kamarát Missios, život charakterizovaný slobodou, presvedčením, v harmónii so sebou samým, nekončí smrťou človeka, ale je prenosom toho istého ducha na tisíce ďalších.
V tomto zmysle by sme mali mať šťastie, že stojíme na pleciach obrov ako Manolis Glezos. Keď zdvihneme pohár na jeho poctu, keď vyslovíme jeho meno, keď sa snažíme nasledovať v jeho stopách – dôležité je bojovať s odhodlaním o to, v čo veríme, že je správne. Lebo, ako to povedal sám veľký človek, žiadny boj nie je nikdy márny.
Preložila Mina Baginova