V stredu 12. októbra tesne po 19:00 sa v Bratislave na Zámockej ulici v LGBTQ+ podniku „Tepláreň“ udial útok, ktorý neskôr otriasol celým Slovenskom. Tento útok si vyžiadal životy až dvoch nevinných ľudí; Juraja V. a Matúša H. Strelcom bol len 19 ročný pravicový extrémista Juraj, ktorý po vzore iných pravicových extrémistov po sebe nezabudol zanechať aj manifest, v ktorom vysvetľuje svoje inšpirácie k útoku, jeho ciele, jeho postoje voči rôznym politickým ideológiám, menšinám a sexuálnym orientáciám. Tento útok bol neskôr preklasifikovaný slovenskou políciou na obzvlášť závažný zločin teroristického útoku. Tento útok bol jedným z prvých teroristických útokov na území Slovenska. Strelca našli o pár hodín neskôr mŕtveho po tom čo spáchal samovraždu. Cieľom tohto útoku bola práve LGBTQ+ menšina ale útočník mal v pláne aj ďalšie útoky, konkrétne proti židovskej menšine alebo viacerým slovenským politikom.
Pre zdroj tejto nenávisti nemusíme pátrať veľmi ďaleko. Otcom strelca je Juraj Krajčík, ktorý neúspešne kandidoval za pravicovú stranu Vlasť v parlamentných voľbách v roku 2020. Táto strana je známa pre ich extrémistické pravicové a nacionalistické postoje voči rôznym menšinám. Otec strelca neskôr odštartoval vlny konšpirácii, keď v rozhovore so slovenským fašistickým politikom Mariánom Kotlebom začal tvrdiť, že jeho syn bol len zneužitá obeť a že neverí, že by niečo také urobil. Ako to už pre pravicových politikov v takej situácii býva typické, neodpustil si ani netaktné a logicky nepresné prirovnanie homosexuálnych vzťahov k zoofílii, konkrétne použil vetu: „To naozaj nie je v poriadku, keď sa chce dať chlap zosobášiť s ovcou.“
Dôvodom útoku ale samozrejme neboli len názory a výchova zo strany jeho otca. Politické vyjadrenia zo strany pravicových politikov po celom svete vytvárajú v ľuďoch umelý pocit ohrozenia. Pocit, že ak ľuďom ktorí sú diskriminovaní pomôžeme dostať sa z okov útlaku, postaví to práve ich do pozície podriadenosti. To samozrejme nie je pravda, ale tento umelo vytvorený strach je to čo poháňa tieto typy útokov. Je to veľmi jasne vidieť aj v manifeste strelca, kde jasne vyjadruje svoj strach a nepokoj z toho, že všetkým zachvíľu budú vládnuť (alebo už vládnu) židovské, homosexuálne a boľševické elity. Preto hlavnú vinu za životy týchto strelcov nesú práve politici, ktorí takýto sentiment v ľuďoch podporujú. Konzervatívni politici, ktorí si za účelom priživovania sa na ľudskom strachu z inakosti naháňajú hlasy vo voľbách. Strelec bol taktiež aktívny v rôznych fašistických a neonacistických kolektívoch na sociálnych sieťach ako je 4chan (platforma známa práve pre vysoký výskyt fašistov a ľudí inklinujúcich k extrémnej pravici) alebo Twitter. Na Twitter strelec tesne pred útokom zverejnil nasledujúce tweety:
Ako odpoveď na tento neľudský čin sa zorganizovalo viac akcií. Či už to bolo v Bratislave alebo v Košiciach. Ja som konkrétne spoluorganizoval protest “Sila je v Solidarite”, ktorý sa konal 27.10. v Košiciach. Tento protest bol zameraný viac ľavicovo a radikálnejšie ako protesty ktoré sa udiali v Bratislave. Jedným z rečníkov bol aj Jay, ktorý poznal osobne aj Matúša a aj strelca. Strelca z debatných súťaží, kde s ním má len tú skúsenosť, že ho osočoval transfóbnymi urážkami a Matúša, ktorého poznal priamo z Teplárne. Chceli sme s vami zdieľať Jayovu reč z nášho Košického protestu, aby ste videli aj bližší pohľad na túto tragédiu. Pohľad človeka, ktorý obete poznal a pohľad člena komunity, na ktorú bol tento útok mierený:
„Požiadavka rovnakých práv v každom životnom povolaní je oprávnená a spravodlivá, ale najdôležitejším právom je predsa právo milovať a byť milovaný.“ povedala Emma Goldmanová. Zanedbávanie a otvorené porušovanie tohto práva, okrem mnohých iných, je dôvodom, prečo sme sa tu zišli. Matúš a Juraj. Dve mená odpočívajúce na dvoch náhrobných kameňoch, ktoré sa v dňoch po tejto tragédii jednostaj medializovali, pričom ľudia mali názory na to, či bola ich vražda oprávnená. Mojím poslaním tu je opäť ich poľudštiť, brať túto situáciu ako akt násilia v kontexte s dopadmi nielen na blízkych priateľov a známych obetí, ale aj na každého queer jedinca na Slovensku, ako aj na celú spoločnosť.
Na úvod mi dovoľte, aby som sa vyjadril takto: Matúša som poznal. Nemal som možnosť stať sa s ním viac ako známym, ale viackrát som ho videl na miestach, kde sme sa stretávali s mojou skupinou priateľov. Nepochybne sa nájdu ľudia, ktorí ho poznajú lepšie ako ja. Bez ohľadu na to si stále pamätám niekoľko konkrétnych momentov s ním. Asi týždeň pred streľbou rozdával ešte teplé koláče pred Teplárňou so spokojným úsmevom na tvári – barom, kde sa streľba odohrala. Môžem len s prostým cynizmom vyhlásiť, že viac koláčov od neho mať nebudeme. Už nikdy viac ten úsmev neuvidíme.
V ten večer sa v niekoľkých skupinových chatoch s mojimi priateľmi, ktorí mali k Matúšovi bližšie ako ja, rozhorel hnev a zaplavili ich moria zúfalstva. Nemohol som urobiť nič, len ich utešovať falošnými slovami a prázdnymi sľubmi. „Bude lepšie,“ hovoril som. Veľmi dobre som vedel, že nebude. Ospravedlňujem sa za to, že som klamal.
Nebude lepšie – nie je to len smútok. Je to aj strach, strach o naše holé životy a kvalitu našej existencie práve v tejto krajine. Ak naše základné práva žiť a milovať nie sú chránené pred zločinmi z nenávisti, ako môžeme vôbec vyjsť zo svojich domovov? Ako môže queer človek odvážne vyraziť do sveta a… nakupovať so svojím partnerom? Ako sa môže úplne normálny človek, ktorý žije ako úplne normálny človek, báť o svoj holý život, keď robí úplne normálne veci?
Ale v ten večer som sa rozhodol odísť. Na našom internáte už bolo po večierke. Mal som so sebou kamaráta – je heterosexuál, ale veľký spojenec. Mali sme ísť viacerí, ale len my dvaja sme sa odvážili, on lebo je cisrodový hetero muž a ja lebo sa zvyknem strmhlav púšťať do nebezpečia pre dobro iných. Vyšli sme spolu do tmy a kúpili sme pálivé spreje pre našich queer priateľov. Pamätám si, ako nás v autobuse jeden mladík počul, ako sa o tom rozprávame, a povedal: „Prial by som si, aby ste sa aj vy nechali zastreliť, buzeranti.“
Tento príbeh môže znieť jednak roztomilo a jednak srdcervúco. Nehovorím to však z tohto dôvodu. Chcem len, aby ste sa zamysleli nad tým, ako veľmi sme ako spoločnosť zlyhali, ak sa musíme spoliehať na to, že dvaja smútiaci, vystrašení, neplnoletí stredoškoláci po zákaze vychádzania z internátu, ktorí sa obávajú o svoj život, zabezpečia aspoň nejakú obranu pre queer ľudí v okolí. Systém nás zlyhal, mali sme len jeden druhého, na ktorého sme sa mohli spoľahnúť. Odvtedy sme nikdy nevyšli do mesta bez sprejov, vždy máme aspoň dva na skupinu priateľov.
Na druhý deň sme na hodinách občianskej náuky diskutovali o tom, či bolo konanie strelca morálne. Niektorí ľudia ho skutočne obhajovali – a hoci som mal dlhoročné skúsenosti so súťažením v debatách, ako aj s ich posudzovaním, nedokázal som sa prinútiť argumentovať. Stále som sa príliš bál o svoje živobytie. Včera to bol Matúš, Juraj a vrahom bol chlapec, ktorého som sa rozhodol nespomínať. Dnes to možno budem ja a vrahom by mohol byť jeden z mojich spolužiakov. Zistil som, že ani v škole nie som v bezpečí.
Mohol by som tieto príklady rozprávať do nekonečna, ale udržím sa. Kľúčová otázka je, že: čo s tým? Ako sa zbavíme zhubného nádoru, ktorým je fašizmus, a vyliečime naše okolie? Ako som už predtým načrtol: nevyzerá to tak, že systém ponúka veľa riešení. Neexistuje dôležitejší čas na opretie sa o kamarátov, známych, kohokoľvek, kto bojuje proti rovnakým živlom nenávisti aké boli načrtnuté v mojich útržkoch príbehov z posledného mesiaca. Medzi queer ľuďmi sa na základe nenávisti šíri strach o holý život – a jediná cesta ako toto monštrum poraziť, je spolu a solidárne. Žiadna reálna, hmatateľná zmena nebola vykonaná bez boja – protest je predsa len čin nasledujúci myšlienku.”
