Tento článok sa zaoberá problematikou veganizmu ako politického hnutia, vyjadruje sa k niektorým bežným kritikám veganizmu pochádzajúcim z ľavice, k ideológii karnizmu, a bariéram ktoré kapitalizmus stavia proti oslobodeniu zvierat. V článku sú veganizmus a vegetariánstvo niekedy zamieňané, keďže literatúra a výskum často pracujú s dichotómiou jedenia mäsa verzus nejedenia mäsa, a nerozlišuje veganizmus a vegetariánstvo.
Lifestylismus
Veganizmus je zo strany ľavice napádaný ako lifestylistické hnutie, čiže advokácia individuálnych praktík bez prepojenia s organizovanou kolektívnou akciou zameranou na zmenu spoločenského poriadku. Kritika tvrdí že veganizmus ignoruje komplexnosť potravinovej výroby, inherentne vykorisťujúcu podstatu tejto výroby v rámci kapitalistického systému, najmä farmárov v krajinách tretieho sveta a prisťahovaleckej pracovnej sily v agrikultúre. „Etické“ spotrebiteľské voľby sú privilégiami dostupnými tým, ktorí sú dostatočne bohatí aby si ich mohli dovoliť robiť, čo ďalej posilňuje hierarchie medzi tými, ktorí praktizujú „morálku“, a tými, ktorí nie. Individuálne spotrebiteľské voľby sú vykresľované ako irelevantné a bezmocné, pokiaľ ide o uskutočnenie spoločenských zmien (Haenfler et al., 2012).
Najprv pre odstránenie najjednoduchšieho argumentu z cesty, cenová dostupnosť. Ľudia ktorý ho prednášajú zrejme sami chodia do obchodou, a sú si vedomí cien potravín. Vegánska strava je konzistentne lacnejšia, i napriek masívnemu vládnemu dotovaniu živočíšnych produktov, a na globálne úrovni sú to práve bohaté krajiny ktoré konzumujú najväčšie množstvo živočíšnych výrobkov (Pais et al. 2022; Bach et al., 2023; Springman et al, 2021). Toto však neznamená, že neexistujú potravinové púšte, kde majú ľudia extrémne obmedzenú dostupnosť k potravinám, alebo že niektorí chudobní ľudia vo vidieckych oblastiach sa musia spoliehať na chov zvierat. Používanie existencie ľudí pre ktorých nie je diéta bez živočíšnych produktov realistickou možnosťou ako argument proti veganizmu je neúprimné. Vegánske hnutia sa snažia bojovať za spravodlivejší potravinový systém, ktorý robí zdravé potraviny dostupnými pre všetkých, a kvôli svojej neefektívnosti je živočíšna výroba sama spoluvinníkom obmedzovania prístupu chudobných ľudí k potravinám.
Vegánstvo sa nelimituje na spotrebiteľské voľby. Od svojho moderného vzniku, vegánstvo nespočívalo v jedle samom o sebe, ale, podľa citátu zakladateľa pojmu vegán a Britskej vegánskej spoločnosti Donalda Watsona, „usilovať sa o ukončenie používania zvierat ľuďmi na jedlo, tovary, prácu, lov, vivisekciu a všetky ostatné spôsoby vykorisťovania zvierat človekom“ (The Vegan Society, n.d.). I keď sa rozhodneme pozerať na veganizmus iba ako diétu, nie je obmedzený len na sféru individuálnych spotrebiteľských volieb, ale stále sa môže zapojiť do organizovanej politickej akcie, ako napríklad Vegetariánska spoločnosť Veľkej Británie, ktorá počas druhej svetovej vojny vyjednávala s vládou o prídeloch jedla pre svojich členov (The Vegetarian Society, 2006), alebo Európska Vegetariánska Únia lobujúca za správne označovanie vegetariánskych a vegánskych produktov (Domke, 2018). Výskumy o veganizme ukazujú, že životný štýl sa nepoužíva ako náhrada kolektívnej akcie; jedlo je len východiskovým bodom, z ktorého sa diskusia presúva k širším témam zložitosti potravinovej výroby, vzťahov medzi ľuďmi a zvieratami, sociálnej spravodlivosti, sociálno-ekonomických nerovností a environmentalizmu. Vegánske organizácie, ako napríklad Food Not Bombs, ponúkajú vegánske a vegetariánske jedlo, pričom protestujú proti plytvajúcemu potravinárskemu systému ktorý spôsobuje hladobu a chudobu, a politikám ktorý ho umožňujú (Giraud, 2021; Kalte 2020). Argumenty proti vegánstvu postavené na lifestylizme umelo vytvárajú dichotómiu medzi osobnou a politickou sférou, ktorá súkromné spotrebiteľské voľby stavia ako inherentne amorálne a apolitické, pozícia ktorá je sama o sebe produktom liberálnej ideológie. Aj keď podniky môžu vo svojom marketingu používať masku etiky, environmentalizmu a sociálnej spravodlivosti, ide o defenzívnu reakciu na kritiku, pričom preferovaný stav je zákazník ktorého spotrebiteľské návyky nie sú obmedzené týmito záležitosťami (Pellow, 2014). Individuálne a kolektívne akcie si navzájom nekonkurujú, jednoducho prejsť na iné jedálne návyky nevyžaduje väčšiu časovú investíciu ako tú, ktorá je už venovaná príprave jedla, a etické spotrebiteľské voľby pozitívne korelujú s aktívnym politickým angažovaním (Stolle et al., 2005). Z hľadiska motivácie sa naskytuje otázka, prečo by sa človek aktívne zapájal do kolektívnej akcie, a zároveň odmietal oveľa menej náročnú individuálnu úpravu správania, alebo prečo by dokonca zámerne finančne podporoval opozíciu. Individuálna zmena narúša normy a napomáha systémovej zmene. Existuje tendecia prispôsobovať svoje správanie a postoje svojmu okoliu, sociálne schvaľovanie a neschvaľovanie sú dôležitou hnacou silou konania. Keď ľudia vidia iných ako sa zapájajú do individuálnych alebo kolektívnych akcií, je pravdepodobnejšie že ich budú sami nasledovať (Nyborg et al, 2016; Sunstein, 1996). Jednou z hlavných taktík vegánskeho aktivizmu je odhaliť skryté časti zaobchádzania spoločnosti so zvieratami – podmienky, v ktorých žijú a zomierajú, spracovanie potravín, lekárske experimenty (Kean, 1998). Organizácie ako Anonymous for the Voiceless využívajú šokujúce zábery krutosti páchané na zvieratách ako taktiku na šírenie povedomia. Odhalením života a smrti zvierat dúfajú, že narušia normy, kategórie a praktiky, ktoré naturalizujú používanie zvierat na ľudský prospech (Stephens Griffin, 2014). Dokonca aj individuálne „lifestylistické“ akcie pomáhajú denaturalizovať súčasnú ideologickú ortodoxiu a odhaliť ju ako len súčasný spoločenský poriadok, a nie nevyhnutnú súčasť prírody (Joy, 2009). Súčasťou tohto úsilia je rozšírenie slovnej zásoby, s ktorou hovoríme o strave. Zavedenie slova „karnista“, na opis osoby, ktorá konzumuje mäso, slúži na podkopanie normatívnosti tejto stravy ako neoznačeného základu a na vykreslenie veganizmu ako obmedzujúcej odchýlky. Vegánske kulinárske komunity zdieľajú recepty, experimentujú s novými ingredienciami, čo im pomáha preniknúť do mainstreamu a bojovať proti vnímaniu veganizmu ako obmedzujúceho, ako takpovediac „normál minus…“. Vzhľadom na náklady a výhody je jednoducho prejsť na vegánstvo efektívnym nástrojom spoločenskej zmeny, pretože zatiaľ čo dopad jedného človeka je zanedbateľný, náklady sú prakticky nulové.
Napriek tomu, že veganizmus v súčasnosti stojí v opozícii voči spoločenským normám, existuje nebezpečenstvo, že bude absorbovaný do zeleného kapitalizmu, depolitizovaný, a ak bude jeho rast v budúcnosti pokračovať, stane sa bežnou súčasťou spoločenského poriadku, nespochybňujúc status quo. Tento posun je zrejmý v pojme „plant-based“, ktorý sa často používa v marketingu vegánskych produktov ako náhrada pojmu vegán, zbavený etických alebo politických konotácií. Alebo sa objavuje termín „flexitariánstvo“, ktorý v podstate predstavuje karnistickú diétu, ktorá sa snaží priživiť na estetike veganizmu, zatiaľ čo ignoruje jeho morálny základ.
Karnizmus
Pojem karnizmus opisuje ideológiu konzumcie mäsa, systém noriem a kognícií legitimizujúcich jedenie zvierat a popieranie utrpenia, ktoré spôsobuje. Jedenie mäsa je ospravedlnené odvolaním sa na prírodu, normalitu, nevyhnutnosť a chuť (Joy, 2009). Realita vykorisťovania zvierat je doslova skrytá pred verejnosťou tým, že miesta, kde zvieratá žijú a sú zabíjané, sú ukryté, stavané mimo dostupný verejný priestor, a tiež prostredníctvom marketingu, právnych obmedzení, kultúrnych noriem a psychologických obrán. S psychologickej perspektívy, aby sa karnisti vyrovnali s kognitívnou disonanciou vyplývajúcou z konfliktu medzi ich vlastným morálnym presvedčením, že ubližovanie zvieratám je nesprávne, a akciou jedenia mäsa, vytvárajú racionalizácie a snažia sa vyriešiť túto disonanciu tým že popierajú kognitívne a emocionálne schopnosti zvierat v záujme minimalizácie hodnoty pripisovanej ich životu, alebo to racionalizujú odvolaním sa na zdravotnú nevyhnutnosť, tradíciu, osobnú neschopnosť vzdať sa mäsa alebo nemožnosť vyhnutia sa zabíjania zvierat (Bastian et al., 2012; Loughan et al, 2014). Ďaľším obranným mechanizmom je vyhýbanie sa informáciám o ubližovaní zvieratám pri produkcii živočíšnych výrobkou. Monteiro et al. (2017) tvrdí, že okrem týchto spôsobou vyrovnávania sa s kognitívnou disonanciou, označovaných ako karnistická obrana, je ďalším aspektom karnistickej ideológie karnistická dominancia, ktorá zahŕňa súbor presvedčení otvorene nepriateľských voči zvieratám, podľa ktorých majú byť ovládané a vykorisťované ľuďmi.
Legitimizácia vykorisťovania prírodného sveta vedie k naturalizácii vykorisťovania všeobecne, prostredníctvom vytvárania normatívnych postojov, prejavených v odvolaní sa na prirodzený poriadok, evolúciu, inteligenciu, tradíciu. Táto legizimizácia najviac zasahuje skupiny, ktoré sú považované spoločnosťou za bližšie k prírode – najmä ženy, a v prípade koloniálnych krajín, pôvodných obyvateľov. Adams (1990) poukazuje na prepojenie patriarchálneho útlaku žien s útlakom zvierat, nárokovanie si na zneužívanie, vykorisťovanie a degradáciu oboch skupín v záujme používania ich tiel. Za príklad udáva obrazy objavujúce sa v televízii a reklame, sexistické vyobrazenie žien kamerou „rozkúskované“ na jednotlivé telesné časti, v analógii na to ako sú telá zvierat prezentované ako kolekcia telesných častí pre konzumpciu. Kategória „zviera“, označujúca nižšiu bytosť, existujúcu pre to aby bola bez výhrad vykorisťovaňá, je kontrastovaná s „človekom“ ako bytosťou hodnou záujmu o jeho blaho. Toto rozdelenie nie je vyhradené len pre ľudí a neľudí v biologickom slovazmysle, ale aj ako oddelenie rôznych skupín ľudí na základe ich etnicity, národnosti, kultúrnej príslušnosti alebo triedy (Giraud, 2021). Aj oslobodzovacie hnutia často fungujú v rámci človek-nečlovek. Zamyslite sa nad pobúrením nad krutým zaobchádzaním s inými ľuďmi, vyjadreným frázami ako „zaobchádzali s ním ako so zvieraťom“, „bili ho ako psa“, alebo na opačnej strane spektra, z úst tých ktorí chcú spôsobiť utrpenie, označujúc svoje obete ako „prasce“, „šváby“, „háveď“, „zvieratá“. Pri oboch, implicitne v prvom prípade a explicitne v druhom, je akceptované že existujú skupiny entít, ktoré sú súčasťou ich morálnej kalkulácie, a tie, ktoré sú pod ňou. V kontraste, veganizmus sa snaží narušiť práve túto dichotómiu. Týmto spôsobom vegánska etika predstavuje priamu výzvu pravicovej ideológii, ktorá psychologicky spočíva na dvoch základných črtách: pravicové autoritárstvo, odrážajúce podriadenie sa autorite, dodržiavanie tradície a agresivitu voči porušovateľom noriem, a orientácia na sociálnu dominanciu, ako všeobecný protiegalitárny postoj, túžba po rigidnej spoločenskej hierarchii s jasne definovanou skupinovou príslušnosťou, a dominanciou nad tými, ktorí sú považovaní za sociálne pod nimi (Altemeyer, 1998). Navyše, keďže jedlo je dôležitou súčasťou kultúrnej a individuálnej identity, veganizmus je vnímaný ako hrozba pre hodnoty a normy dominantnej skupiny a pre individuálny pocit sebahodnoty. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať prepojenie konzumácie mäsa s maskulinitou. Mäso je v západnej kultúre vykresľované ako symbol moci, maskulinity, patriarchátu a mužnosti (Adams, 1990), a toto spojenie je často využívané v reklamách reštaurácií (Rogers, 2008). Vegetariáni sú vnímaní ako nedostatočne mužní (Ruby et al., 2011). V pravicovom diskurze sa veganizmus považuje za spojenca iných foriem sociálnej spravodlivosti, ako je antirasizmus, feminizmus alebo práva LGBT. Spoločne toto vysvetľuje politickú polarizáciu vegánov, ktorí sú prevažne ľavicoví alebo liberálni, pričom len malá menšina patrí na pravú stranu politického spektra (Martinelli & Berkmanienė, 2018), a antagonizmus pravice voči veganizmu. Rôzne alt-right skupiny kritizujú a zosmiešňujú veganizmus za jeho iluzórny pocit morálnej čistoty, a tiež argumentujú, že individuálne činy v skutočnosti nemajú vplyv na poľnohospodárstvo ako celok, a keďže poľné zvieratá, ako sú myši, sú aj tak zabíjané počas zberu plodín, byť vegánom nerobí žiadny rozdiel. Okrem toho vykresľujú vegánsku stravu ako feminizujúcu (Gambert & Linné, 2018). Podobné kritiky sú rozšírené na iné hnutia za sociálnu spravodlivosť a environmentálne hnutia. Prepojenie medzi odporom voči právam zvierat a inými xenofóbnymi presvedčeniami je dobre zdokumentované. Podpora hierarchie dominancie medzi ľuďmi a zvieratami pozitívne koreluje s jej podporou medzi rôznymi skupinami ľudí, pričom títo jednotlivci dosahujú vyššie skóre v meraniach autoritárstva, orientácie na sociálnu dominanciu, xenofóbii, ospravedlňovania systému, sexizmu a rasizmu (Monteiro et al., 2017). Ľudia, ktorí dosahujú vyššie skóre v pravicovom autoritárstve a orientácii na sociálnu dominanciu majú pozitívnejší postoj k testovaniu na zvieratách, kožušinovému priemyslu a jedeniu mäsa (Dhont & Hodson, 2014). Podľa Dhonta a Hodsona jedia mäso nielen pre chuť alebo výživu, ale aj ako prejav svojho presvedčenia o hierarchii medzi ľuďmi a zvieratami. Na druhej strane, vegetariáni podporujú spoločenské hierarchie menej (Allen et al., 2000) a majú väčší súcit s ľuďmi aj so zvieratami (Filippi et al., 2010).
Kapitalistické prekážky
Dosiahnutie oslobodenie zvierat len prostredníctvom spotrebných volieb je obmedzená množstvom faktorov. Očividným je, že bez politického presadenia veganizmu by zrušenie vykorisťovania zvierat vyžadovalo nulový dopyt, čo je nereálny cieľ. Počet suchozemských zvierat zabitých každoročne na jedlo presahuje 90 miliárd a neustále narastá, pričom drvivá väčšina z nich je odsúdená na to, aby strávili svoje krátke životy v hrozných podmienkach továrenských fariem (Kitty, 2023; Ritchie, 2023). Pri rybách sa počet zabitých ročne počíta v biliónoch (Mood & Brooke, 2024). Neexistuje morálne prípustná redukcia, aj keby sa 90% populácie dalo presvedčiť, aby prestalo konzumovať živočíšne produkty, stále by to znamenalo vraždu miliárd. Na úplné ukončenie vykorisťovania zvierat je potrebná politická akcia, avšak vzdanie sa živočíšnych produktov nie je to isté ako stať sa vegánom, pretože motiváciou môže byť pohodlie, cena, zdravie, environmentálne obavy alebo sociálny tlak, čo znamená že sa nedá spoľahnúť na aktívnu podporu týchto ľudí pre oslobodenie zvierat. Avšak čím viac ľudí konzumuje rastlinnú stravu, tým menej ľudí aktívne podporuje vykorisťovanie zvierat, tým menší je odpor voči politickým opatreniam v prospech zvierat a konzumácia zvierat sa denormalizuje. I keď nič inherentne neprotirečí možnosti ukončiť (legálne) vykorisťovanie zvierat v rámci kapitalistického systému skrz pro-vegánske zákony a regulácie, táto snaha naráža na fakt že nikto s našich vládnucich tried nemá záujem dosiahnuť tento cieľ. Ako bolo zmienené, ideologicky je hierarchia ľudí a zvierat prepojená s hierachiou medzi ľuďmi. Buržoázia nemá túžbu obmedziť výnosný trh. Firmy vyrábajúce vegánske potraviny sú v prinajlepšom nespoľahlivými a krátkodobými spojencami, keďže ich prvoradá fukncia je generovanie zisku, pričom spotrebiteľ nemá kontrolu nad tým, kde tieto zisky budú ďalej investované. V súčasnosti je trh s vegánskymi produktmi na vzostupe, avšak keď tento rast skončí (i keby skončil v bode dominancia nad potravinovým trhom), tieto spoločnosti sa nevyhnutne budú snažiť expandovať všade tam, kde vidia možnosť zarobiť peniaze, predajom nových rád karnistických produktov, zrkadliac súčasnú snahu dominantných potravinových spoločností preniknúť na vegánsky trh. Okrem toho ich zapojenie do vegánskeho hnutia predstavuje nebezpečenstvo straty jeho spoločenskej kritickosti, odstránenia politiky a etiky v prospech čistej estetiky a kulinárskych preferencií. Možnosť postupného nahradenie živočíšneho poľnohospodárstva prostredníctvom syntetického mäsa naráža na rovnakú bariéru. Avšak hlavná prekážka spočíva v karnistickej ideológii, mäso nie je povinnou súčasťou stravy, nahradeni lacnejšími, zdravšími alternatívami je možné a dostupné v súčasnosti, nehovoriac o stigme „umelosti“ ktorú syntetické mäso nesie. Nie je žiadna záruka že väčšina spotrebiteľov prejde na syntetické mäso, zatiaľ čo je isté, že nie všetci to urobia, čo nás opäť privádza k nevyhnutnosti politickej autority pre dosiahnutie úplného ukončenia vykorisťovania zvierat.
Priami producenti živočíšnych produktov, ale aj poľnohospodári pestujúci plodiny ako krmivo pre zvieratá, majú záujem udržať status quo, a ako etablovaná mocnosť sa nemusia riadiť pravidlami slobodného trhu. Živočíšne poľnohospodárstvo je príjemcom masívnych verejných dotácií, napríklad Spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie (sama o sebe najväčšia výdavková položka v celkovom rozpočte EÚ, zaberajúca 38 %) priraďuje 80 % zo svojho 57-miliardového rozpočtu na dotácie pre živočíšne produkty, čím sú ceny produktov potláčané hlboko pod ich trhovú hodnotu (Aalberts, 2024). Lobisti poľnohospodárskeho priemyslu ovplyvňujú vládne aj mimovládne organizácie pre zaradenie živočíšnych produktov do výživových usmernení, do jedálničkou školských, väzenských a iných verejných inštitúcií a sabotáž environmentálne politiky (Heid, 2016; Samuel, 2021).
Vegáni si uvedomujú triedny a rasový charakter poľnohospodárskeho priemyslu, práca v poľnohospodárstve a na bitúnkach je nízko platená a neúmerne zastúpená etnickými menšinami. Niektorý vegánski aktivisti sa snažia budovať solidaritu s týmito pracovníkmi (Lockwood, 2021). Typicky bezúspešne, pretože uznanie zvieracieho života za hodnotné implicitne odsúdzuje tých, ktorí sa živia jeho vykorisťovaním a zabíjaním. Zamestanci na bitúnkach sa so psychologickou záťažou svojej práce vyrovnávajú depersonalizáciou svojich obetí, často manifestujúca sa v sadistických tendenciách (Joy, 2009). Podobné úsilia boly vynaložené voči farmárom (Giraud, 2021). Napríklad Austrálska Animal Justice Party sa snaží spolupracovať s farmármi a pomáhať im pri prechode na poľnohospodárstvo bez zvierat (Animal Justice Party, n.d.), čo je však odsúdené na neúspech. Väčšina všetkých poľnohospodárskych plodín sa pestuje ako krmivo pre zvieratá. V hypotetickom scenári, kde by sa celý svet prešial na rastlinnú stravu, by využitie poľnohospodárskej pôdy pokleslo o vyše 70 %, viac v rozvinutých krajinách kde je podiel plodín pestovaných pre krm zvierat vyšší (Ritchie, 2021). Farmári sa nemôžu kolektívne odpútať od zvierat, pretože bez neefektívnosti živočíšneho poľnohospodárstva by neboli schopný nájsť odbyt pre svoje produkty. Okrem toho súčasný systém poľnohospodárstva, so svojimi drahými dotáciami, masívnym plytvaním potravinami a environmentálnym dopadom, neprospieva nikomu iba farmárom.
Mohlo by sa argumentovať že oslobodenie, alebo aspoň zlepšenie životnej úrovne, iných utláčaných skupín bolo dosiahnuté v rámci kapitalizmu. Ale zásadný rozdiel medzi vegánstvom, a inými hnutiami, ako bol boj proti otroctvu, alebo robotnícke hnutia, spočíva v povahe vykorisťovania. Otroka možno oslobodiť a premeniť na mzdového pracovníka a pracovné podmienky mzdového pracovníka možno zlepšiť prostredníctvom pracovných predpisov alebo sociálnych programov, ale u zvierat sa nadhodnota ťaží nie z vykorisťovania ich práce, ale doslova z ich tela. Žiadna reforma, žiadny sociálny program, žiadne „humánne“ zaobchádzanie nemôže zmeniť fakt že profit je generovaný z ich smrti.
Komunizmus ako cesta k svetu bez vykorisťovania zvierat
Zásadnejšia námietka voči veganizmu so strany ľavice môže byť, prečo by sa komunisti mali vôbec zaujímať o zvieratá? Komunistické hnutie by malo byť predsa postavené na materiálnych záujmoch proletariátu, a nie na morálnom kázaní. Väčšina robotníkov nie je vegánmi, má veľmi malý záujem o blahobyt zvierat (aspoň pokiaľ sami nemusia osobne byť svedkami ich zlého zaobchádzania), a zatiaľ čo to isté sa dá povedať o iných otázkach, ako sú práva LGBT alebo etnických menšín, tieto skupiny sú prevažne zložené z robotníkov. Zvieratá nie sú politickými subjektmi vôbec a nemajú čo ponúknuť komunistickému hnutiu. Vniesť takýto moralizmus do komunistickej politiky by mohlo byť vykreslené ako degenerácia vedeckého socializmu do utopizmu. Avšak Marxov argument, že proletariát nemá potrebu skrývať svoje vlastné záujmy za morálku, môže byť platný v podmienkach absolútnej biedy, kde je víťazstvo v politickom boji otázkou prežitia, ale keď je kapitalistické vykorisťovanie zmiernené prostredníctvom zásahov sociálneho štátu, triedny záujem už nepostačuje na to aby ľudí rozhýbal. Motivácia pre komunistickú politiku (špecifickejšie pre komunistické hnutie v súčasnosti, ktoré je slabé, nie je pri moci, nemôže využiť silu autority a konformity voči masám) je väčšinou morálna, alebo širšie, emocionálna. Proletariát ako trieda môže mať materiálny záujem na zavedení komunizmu, avšak ak hovoríme o individuálnej motivácii pridať sa k nemu, pre získanie materiálneho pohodlia by mal človek oveľa väčšiu šancu ak by svoje úsilie vložil do šplhania socio-ekonomického rebríčku v rámci existujúceho systému, než sa snažiť o jeho zvrhnutie. Ak ľudia povstanú len preto, že nemajú prácu alebo jedlo, povstanie skončí v bode sociálnodemokratického kompromisu, alebo ešte pred ním, v nádeji naň. Tento problém je zvlášť výrazný pokiaľ ide o vodcovstvo, ktoré sa v prípade úspechu hnutia zrazu nachádza v horných vrstvách spoločnosti, a teda ich materiálny záujem prichádza do rozporu s egalitárnou politikou. Navyše materiálne záujmy majú tendenciu prejavovať sa v praxi morálne – koncepty práv, spravodlivosti, krádež, vykorisťovanie, pojmy s jasným morálnym nábojom. Argument ktorý tu uvádzame, je, že ak je morálka súčasťou komunistického hnutia, neexistuje dôvod, prečo by morálne zaobchádzanie so zvieratami nemalo byť súčasťou jeho agendy. Marxizmus ako veda má pomáhať nazrieť za povrchný vzhľad vecí a odhaliť spoločenské vzťahy, ktoré sa skrývajú za komoditnou formou. Mäso a živočíšne produkty sú toho vhodným príkladom. Pre bežného mestského človeka, ktorý nie je zvyknutý na smrť zvierat, je pozorovanie činov, ako napríklad odťatie hlavy kurčaťa, znepokojujúce, zatiaľ čo realita priemyselných bitúnkov, s ich nepredstaviteľnými krutosťami a masovým zabíjaním, je neznesiteľne odpudzujúca. Napriek tomu sa na tom zúčastňuje, pretože to, čo si kúpi, nie je mučenie a zabíjanie zvierat, ale hovädzie, bravčové, hydina – komodita, ktorá zakrýva skutočnú povahu svojej výroby.
Ukončenie produkcie pre profit by viedlo k odstráneniu marketingu a zakrývaniu krutých realít produkcie mäsa, čím by sa znížil dopyt. Na strane ponuky, v plánované ekonomike kde sa náklady počítajú nie v peňažných hodnotách, ale v materiálnych zdrojoch a vo vynaloženej práci, by produkcia gravitovala k maximálnej efektívnosti potrebnej na uspokojenie spotrebiteľských potrieb obyvateľstva. Na produkciu relatívne malého množstva kalórií vo forme živočíšnych produktov je potrebné vynaložiť mnohonásobne viac kalórií, a tým pádom plodín, hnojív, poľnohospodárskych strojov, ľudskej práce a pôdy, spolu s vyplývajúcimi environmentálnymi dopadmi. Konverzné pomery sa líšia od zvieraťa k zvieraťu, pričom najefektívnejšie sú kurčatá (11%), najmenej efektívne kravy (približne 1%). Inými slovami, na produkciu 100 kcal kuracieho a kravského mäsa je potrebné vložiť 1100 kcal a 10 000 kcal potravy (A Well-Fed World, 2015). Pokiaľ sa pozeráme na obsah bielkovín, výsledky sú o niečo lepšie, s konverznými pomermi 20 % pre kurčatá a 4 % pre kravy. Okrem toho je preukázané že práca na bitúnkach je spojená s negatívnymi zdravotnými dôsledkami, ako je trauma, úzkosť, paranoia, stres, hanba, vina, depresia a psychóza. Aj po kontrolovaní všetkých ostatných premenných, pracovníci na bitúnkoch sú náchylnejší k páchaniu trestných činov, najmä sexuálneho charakteru a znásilnení (Fitzgerald et al., 2009; Jacques, 2015). Spoločensko-ekonomický systém, v ktorom je do úvahy brané blaho pracovníkov a spoločnosti ako celku by sa snažil vyhnúť takýmto výsledkom. Toto však neznamená že komunizmus by automaticky viedol k veganizmu. Staré spôsoby života nezmiznú okamžite, dopyt po živočíšnych produktoch môže byť naďalej súčasťou výrobného plánu. Avšak v kapitalistickom systéme existujú materiálne incentívy na pokračovaní vykorisťovania zvierat, vytváranie umelého dopytu po komoditách a prostredníctvom verejných dotácií udržiavať výroby i napriek poklesu dopytu. Hoci nie je úplne nemožné aby kombináciou spotrebiteľských bojkotov, aktivizmu a politického tlaku mohla byť vegánska spoločnosť dosiahnutá v rámci kapitalizmu, stalo by sa to iba napriek jeho prirodzeným tendenciám. Ako bolo uvedené vyššie, pre komunizmus je situácia opačná, skrz zrušenia komoditnej produkcie, a tiež na úrovni kultúrnej, vďaka jeho ideologickému odporu voči konzervativizmu, čo by uľahčilo zbavenie sa starých spôsobov myslenia a stravovania.
Zdroje
A Well-Fed World. (2015). Feed-To-Meat Conversion Inefficiency Ratios. https://awellfedworld.org/feed-ratios/
Aalbers, J. (2024). Over 80% of the EU’s farming subsidies support emissions-intensive animal products – new study. The Conversation. https://theconversation.com/over-80-of-the-eus-farming-subsidies-support-emissions-intensive-animal-products-new-study-226853
Adams, C. (1990). The sexual politics of meat: A feminist vegetarian critical theory. Continuum.
Allen, M., Wilson, M., Ng, S., & Dunne, M. (2000). Values and beliefs of vegetarians and omnivores. Journal of Social Psychology, 140(4), 405–422. doi: 10.1080/00224540009600481
Altemeyer, R. (1998). The other “authoritarian personality”. Advances in experimental social psychology, 30(1), 47-91. https://doi.org/10.1016/S0065-2601(08)60382-2
Animal Justice Party. Animal Justice Party Policies & Positions. Retrieved August 28, 2024, from
Bach, L., Jana, B., Egwatu, C., Orndorff, C.,Alanakrih, R., Okoro, J., & Gahl, M. (2023). A sustainability analysis of environmental impact, nutritional quality, and price among six popular diets. Frontiers in Sustainable Food Systems. 7(1). doi:10.3389/fsufs.2023.1021906
Bastian, B., Loughnan, S., Haslam, N., & Radke, H. R. M. (2012). Don’t Mind Meat? The Denial of Mind to Animals Used for Human Consumption. Personality and Social Psychology Bulletin, 38(2), 247-256. https://doi.org/10.1177/0146167211424291
Cudworth, E. (2005). Developing Ecofeminist Theory: The Complexity of Difference. Basingstoke.
Dhont, K., & Hodson, G. (2014). Why do right-wing adherents engage in more animal exploitation and meat consumption? Personality and Individual Differences, 64, 12–17. https://doi.org/10.1016/j.paid.2014.02.002
Domke, F. (2018). Vegetarian and Vegan Products – Labelling and Definitions. European Food and Feed Law Review. 13(2), 102–107.
Filipec, O. (2020). Vegans and Politics: Case Study of the Electoral Behaviour of Vegans in the Czech Republic. Politologická Revue, 26(1), 5-36.
Filippi, M., Riccitelli, G., Falini, A., Salle, F. D., Vuilleumier, P., Comi, G., et al. (2010). The brain functional networks associated to human and animal suffering differ among omnivores, vegetarians and vegans. PLoS One, 5(5), e10847.
Fitzgerald, A. J., Kalof, L., & Dietz, T. (2009). Slaughterhouses and increased crime rates: An empirical analysis of the spillover from “The Jungle” into the surrounding community. Organization & Environment, 22(2), 158–184. https://doi.org/10.1177/1086026609338164
Gambert, I. & Linné, T. (2018, April 26). How the Alt-right Uses Milk to Promote White Supremacy. The Conversation. https://theconversation.com/how-the-alt-rightuses-milk-to-promote-white-supremacy-94854.
Giraud, E. (2021). Veganism: Politics, Practice, and Theory. Bloomsbury
Haenfler, R., Johnson, B. & Jones, E. (2012), Lifestyle Movements: Exploring the
Intersection of Lifestyle and Social Movements. Social Movement Studies, 11(1), 1–20. doi:10.1080/14742837.2012.640535.
Heid, M. (2016). Experts Say Lobbying Skewed the U.S. Dietary Guidelines. Time.
Jacques, J. R. (2015). The slaughterhouse, social disorganization, and violent crime in rural communities. Society & Animals, 23(6), 594–612. https://doi.org/10.1163/15685306-12341380
Joy, M. (2009). Why We Love Dogs, Eat Pigs, and Wear Cows: An Introduction to Carnism. Conari Press.
Kalte, D. (2020). Political Veganism: An Empirical Analysis of Vegans’ Motives, Aims, and Political Engagement. Political Studies, 69(4), 814 – 833. https://doi.org/10.1177/00323217209301
Kean, H. (1998). Animal Rights: Political and Social Change in Britain Since 1800. Reaktion Books.
Kitty, B. (2023). More animals than ever before—92.2 billion—are used and killed each year for food. The Humane Society. https://www.humanesociety.org/blog/more-animals-ever-922-billion-are-used-and-killed-each-year-food
Lockwood, A. (2021). A “useful uselessness”: vegan geographies of bearing witness at the slaughterhouse gates. In: Vegan Geographies. Lantern Books.
Loughnan, S., Bastian, B., & Haslam, N. (2014). The Psychology of Eating Animals. Current Directions in Psychological Science, 23(2), 104-108. https://doi.org/10.1177/0963721414525781
Monteiro, C. A., Pfeiler, T. M., Patterson, M. D., & Milburn, M. A. (2017). The Carnism Inventory: Measuring the ideology of eating animals. Appetite, 113(1), 51–62. doi:10.1016/j.appet.2017.02.011
Mood A., & Brooke P. (2024). Estimating global numbers of fishes caught from the wild annually from 2000 to 2019. Animal Welfare, 33(6), 1-19. doi:10.1017/awf.2024.7
Nyborg, K.,Anderies, J., Dannenberg, A., Lindahl, T., Schill, C., Schlüter, M., Adger, W. Arrow, K., Barrett, S., Carpenter, S., Chapin III, S., Crépin, A., Daily, G.,Ehrlich, P., Folke, C., Jager, W., Kautsky, N., Levin, S., Madsen, O. J., & Zeeuw, A. (2016). Social norms as solutions: Policies may influence behavioral large scale tipping. Science, 354(6308), 42-43. 10.1126/science.aaf8317.
Pais, D.F., Marques, A.C. & Fuinhas, J.A. (2022) The cost of healthier and more sustainable food choices: Do plant-based consumers spend more on food?. Agricultural and Food Economics, 10(1), 1-21. (2022). https://doi.org/10.1186/s40100-022-00224-9
Samuel, S. (2021). It’s not just Big Oil. Big Meat also spends millions to crush good climate policy. Vox. https://www.vox.com/future-perfect/22379909/big-meat-companies-spend-millions-lobbying-climate
Ritchie, H. (2021). If the world adopted a plant-based diet, we would reduce global agricultural land use from 4 to 1 billion hectares. Our World in Data. https://ourworldindata.org/land-use-diets
Ritchie, H. (2023). How many animals are factory-farmed?. Our World in Data. https://ourworldindata.org/how-many-animals-are-factory-farmed
Rogers, R. (2008). Beasts, burgers, and hummers: Meat and the crisis of masculinity in contemporary television advertisements. Environmental Communication: A Journal of Nature and Culture, 2(3), 281–301. doi:10.1080/17524030802390250.
Ruby, M. B., & Heine, S. J. (2011). Meat, morals, and masculinity. Appetite, 56(2), 447–450. https://doi.org/10.1016/j.appet.2011.01.018
Springmann, M., Clark, M., Rayner, M., Scarborough, P., & Webb, P. (2021). The global and regional costs of healthy and sustainable dietary patterns: a modelling study. The Lancet Planetary Health, 5(11), 797-807. doi:10.1016/S2542-5196(21)00251-5.
Stephens Griffin, N. (2014). Doing Critical Animal Studies Differently: Reflexivity and Intersectionality in Practice. In N. Taylor and R. Twine (eds.), The Rise of Critical Animal Studies, from the Margins to the Center, 111–36. Routledge.
Stolle, D., Hooghe, M., & Micheletti, M. (2005). Politics in the Supermarket: Political Consumerism as a Form of Political Participation. International Political Science Review, 26(3), 245-269. https://doi.org/10.1177/0192512105053784
Sunstein, C. R. (1996). Social Norms and Social Roles. Columbia Law Review, 96(4), 903 – 939. doi:10.2307/1123430
The Vegan Society. History. Retrieved October 1, 2024, from https://www.vegansociety.com/about-us/history
The Vegetarian Society. History. Retrieved July 30, 2024, from https://web.archive.org/web/20060925221331/http://www.vegsoc.org/news/2000/21cv/history.html
World Population Review (2024). Retrieved on September 11. 2024 from https://worldpopulationreview.com/country-rankings/veganism-by-country
