Volodymyra Zelenského čakalo nepriateľské privítanie zo strany Donalda Trumpa. Čo nám však táto výmena hovorí o širšom kontexte ukrajinskej vojny?
Donald Trump už premenil Oválnu pracovňu na divadlo moci. Minulý piatok sme však boli svedkami brutálnej reality imperializmu.
Zvyčajne sa odpor opusteného klienta odohráva v súkromí. V roku 1973 Spojené štáty pod vedením Richarda Nixona a Henryho Kissingera uzavreli mierovú dohodu so Severným Vietnamom. A jediné, čo mohol Nguyen Van Thieu, bábkový prezident Južného Vietnamu, urobiť, bol útek do exilu.
Ale ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského Joe Biden a jeho európski spojenci nafúkli na hrdinu liberálneho Západu. Je úplne jedno, či jeho veľmi verejné hrubé urážky zo strany Trumpa a jeho viceprezidenta J. D. Vancea boli nastražené alebo vyprovokované tým, že Zelenskyj stratil nervy. Takto to dopadne, keď sa imperiálna mocnosť rozhodne, že jej zástupca už nie je užitočný.
Európske vlády – dokonca aj vlády Keira Starmera – sa spojili so Zelenským. Ich húževnatá podpora odráža obavy, že aj oni budú opustení. Friedrich Merz, budúci nemecký kancelár, po svojom minulotýždňovom víťazstve vo voľbách povedal: „Je jasné, že Američanom, teda určite Američanom v tejto administratíve, na osude Európy veľmi nezáleží.“
Martin Wolf, arciapologét liberálneho kapitalizmu, zašiel vo svojom stĺpčeku v novinách Financial Times ešte ďalej: „USA sú teraz nepriateľom Západu.“ Americký akademik medzinárodných vzťahov Stephen Walt bol konkrétnejší: „Áno, Amerika je teraz nepriateľom Európy.“
Waltova argumentácia vychádza z podpory európskej krajnej pravice zo strany Trumpovej administratívy, ktorú Vance pred dvoma týždňami prezentoval v Mníchove. To však nie je to, čo hlavne znepokojuje ľudí ako Merz a Starmer. Obávajú sa, že Trump upustí od bezpečnostných záruk, ktoré USA ponúkajú západnej Európe prostredníctvom aliancie NATO.
Považujem to za veľmi pochybné. USA nie sú v Európe z lásky k liberálnym „hodnotám“ a Mone Lise. Európa tvorí 21 percent svetového HDP. Predstava, že by akákoľvek administratíva USA nechala Rusko ovládnuť tento kľúčový hospodársky región, je smiešna. Trump určite zníži počty amerických vojakov v Európe a bude pokračovať v žmýkaní ďalších výdavkov na obranu od svojich spojencov. Ale veliteľská štruktúra NATO dáva Pentagonu veľkú výhodu, že účinne kontroluje ozbrojené sily kontinentu.
Útoky Trumpovej administratívy na „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, ktorý Washington vybudoval po druhej svetovej vojne, majú za cieľ poskytnúť USA väčší manévrovací priestor. Minister zahraničných vecí Marco Rubio to minulý týždeň spresnil v rozhovore.
„Veľkým príbehom 21. storočia budú vzťahy medzi USA a Čínou,“ povedal.
„Ale myslím si, že mať situáciu, v ktorej sú Rusi trvalo mladším partnerom Číny a musia robiť všetko, čo Čína povie, pretože sú od nej závislí, to nie je podľa mňa dobrý výsledok pre Rusko a nie je to dobrý výsledok ani pre Ameriku, ani pre Európu, ani pre svet.“
To potvrdzuje špekulácie, že Trumpovo dvorenie Vladimirovi Putinovi je takzvanou „obrátenou Kissingerovou“ stratégiou. Nixon a Kissinger v roku 1971-2 otvorili rokovania s Čínou pod vedením Mao Ce-tunga, aby pomohli ukončiť vojnu vo Vietname. Začali tiež proces, vďaka ktorému sa Čína v záverečnej fáze studenej vojny stala fakticky spojencom USA proti Sovietskemu zväzu.
Teraz chcú Trump a Rubio izolovať Čínu tým, že od nej odtrhnú Rusko. Nepochybne existuje napätie, ktoré vyplýva zo zasahovania Pekingu do Strednej Ázie, na Sibír a ruský Ďaleký východ. Napriek tomu je veľmi nepravdepodobné, že by Trumpov trik uspel. Spoločný front proti USA založený na ruskej energetike a čínskej špičkovej výrobe je pre Putina aj čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga príliš výhodný.
Ukrajina je prekážkou zbližovania s Ruskom. Európska vojenská a hospodárska pomoc Ukrajine je väčšia ako pomoc zo strany USA. Udržať vojnové úsilie bez moderných kapacít Pentagonu by však bolo veľmi ťažké.
Zelenskyj nakoniec ustúpi alebo bude vymenený. Slovami starogréckeho historika Thukydida, „silní robia to, na čo majú silu, a slabí prijímajú to, čo musia prijať“.
Překlad textu vyšel poprvé na blogu Zlom, originál v Socialist Workeru. Překlad Peter Takáč.
