Štrajkujúci učiteľ: Prostriedky na vzdelávanie sú

Prosincové shromáždění na podporu slovenských učitelů, které osobně podpořily Českomoravský odborový svaz pracovníků školství a iniciativa Za svobodné vysoké školy.

Okrem predsedu školských odborov sme vyspovedali jedného z iniciátorov takzvaného štafetového štrajku – učiteľa dejepisu a nemčiny Branislava Kočána. Spoločne so svojimi kolegami z bratislavského Gymnázia Ladislava Sáru sa rozhodol pokračovať v protestnej aktivite aj potom, čo oficiálne odborové štruktúry štrajk ukončili.

Najskôr by som sa spýtal na krátku rekapituláciu vývoja za posledný rok, ktorý začal ešte za predchádzajúcej vlády Ivety Radičovej zberom podpisov pod petíciu za navýšenie prostriedkov do vzdelávania.

Problémy v školstve sa odsúvali z roka na rok, z vlády na vládu dvadsať rokov a nespokojnosť postupne rástla. Odbory viac-menej nič nerobili, až sa prebudil jeden učiteľ z Levíc, pán Sebelédi, ktorý naformuloval štyri jasné požiadavky, jednak čo sa týka požiadaviek na platy učiteľov a vôbec na objem financií, ktoré sa nalievajú do školstva, na porovnanie slovenského školstva s európskym školstvom a európskymi učiteľmi, a jednak na také slovenské špecifikum, čo je kreditový systém na príplatky pre učiteľov. Spustil petíciu ako jeden nespokojný, nahnevaný učiteľ a pod tú petíciu sa mu zrazu podpísalo 56 000 ľudí. To prebudilo odbory a tie zorganizovali minulý rok na jeseň veľké protestné zhromaždenie. Konečne nebol štrajk, bolo protestné zhromaždenie a zaplnili sme jedno veľké námestie pred Úradom vlády. A odbory si vlastne osvojili základné požiadavky tejto petície.

Lenže potom prišli problémy s tým, že vláda bude odstupovať. Ten čas, ktorý sme mali využiť práve na to, pritlačiť na vládu, pritlačiť na politické strany pred voľbami, sa odbory rozhodli z veľmi nepochopiteľných dôvodov v ďalších nátlakových akciách nepokračovať. To vyvolalo veľkú vlnu nespokojnosti v radoch odborového zväzu. Jednak vznikli nezávislé, ako keby nové odbory, tie sa volajú Nové školské odbory a jednak, ako napríklad naša škola, sme si založili vlastnú odborovú organizáciu.

No a čo sa dialo ďalej. Prebehol rok, boli voľby, prišla nová vláda, odbory a vláda vyjednávali o svojich podmienkach a požiadavkách. K ničomu sa nedospelo, preto Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku vyhlásil na 13. septembra ostrý štrajk. Varovný, ostrý štrajk. Lenže tento štrajk nebol organizovaný celkom dobre, priniesol viacej otáznikov ako výkričníkov. Nekonali sa protestné zhromaždenia, nekonali sa pochody atď. Tak sa čakalo, čo bude ďalej. Znova z tlaku členskej základne odborový zväz vyhlásil na 26. novembra neobmedzený ostrý štrajk. Lenže zo samotných úst niektorých predstaviteľov odborov unikli také informácie, že aj tak učitelia nevydržia dlhšie ako tri dni. S tým všetci rátali. S tým rátala vláda, poslanci. Všetci rátali s tým, že učitelia jednoducho nevydržia dlhšie ako tri dni. Takže to bola taká kuriózna situácia, že bol vyhlásený neobmedzený ostrý štrajk na tri dni.

Ja to volám slovenská Hlava XXII. Slovenský učiteľ si nemôže dovoliť štrajkovať, lebo si to finančne nemôže dovoliť. Jednoducho, prísť za týždeň o štvrtinu platu, a hlavne majme na vedomí pred Vianocami, je predsa pre neho neprijateľné. A sú učiteľky, ktoré sú samoživiteľky rodiny, majú dajme tomu dve deti. Jednoducho sa to nedalo.

Takže ako keby to bola zo strany odborového zväzu taká povinná jazda. Cítili tlak zospodu, ale vedel, že viacej to neutiahnu. Preto po troch dňoch vyhlásili prerušenie štrajku, a to bohužiaľ veľmi nešťastným spôsobom, keď to bolo málo komunikované na verejnosť. Bez udania dôvodov prečo a ako, jednoducho vydali niekoľkoriadkové vyhlásenie: „Prerušujeme ostrý štrajk.“ Bodka. Podpis. Preto napríklad na našej škole, keď prišla táto informácia, niektoré kolegyne doslova plakali. Cítili, že teraz je tá šanca, teraz sme zmobilizovaní, je nás veľa a teraz ideme do toho, napravíme tie veci, ktoré sa 20 rokov zanedbávali.

Na porade na našej škole sme sa rozhodli, že my ako nezávislá odborová organizácia pokračujeme v štrajku ďalej. Na druhý deň nás kontaktovalo 11 škôl. Mali sme poobede sedenie, dohodli sme sa, že spravíme protestný míting pred Úradom vlády. Na ďalší deň, v piatok 30. novembra, bol protestný míting. Prišli nás podporiť aj žiaci, prišli tam učitelia z viacerých škôl. Poobede sa stretli na našej škole zástupcovia 17 škôl, a rozhodli sme sa 1) pokračovať v štrajku takzvaným štafetovým spôsobom, 2) organizovať v poobedňajších hodinách koncerty, mítingy, happeningy.

Po troch týždňoch môžem povedať, že do štafetového štrajku sa postupne zapojilo 35 škôl, a to aj z Banskej Bystrice, z Púchova, z Trenčína, z Myjavy, z Bratislavy stredné školy, základné školy, učilištia. Hlavná myšlienka spočíva v tom, že keďže si nemôžeme všetci naraz dovoliť ostrý štrajk, tak štrajkujú jedni s podporou ostatných, normálne prebieha vyučovací proces, neškodíme žiakom, neubližujeme ich rodičom a oni, pochopiteľne, zostávajú tým pádom na našej strane. Štrajkujú len jedna až dve školy v danom regióne. Na ďalší deň prevezme štafetový kolík druhá škola. Vyučovanie beží, štrajk trvá. Nemôžeme si viac dovoliť štrajkovať všetci naraz. Druhá myšlienka je tá, že pokiaľ beží štafetový štrajk, pokiaľ čo len jedna škola zostane zavretá, pokiaľ čo len jedna trieda zostane prázdna, znamená to, že vláda nezvláda svoju úlohu pri riadení spoločnosti.

Vy ste teda založili samostatnú odborovú organizáciu a odtrhli ste sa od oficiálnych slovenských školských odborov. Ako si už zmienil, jeden z dôvodov bola mimo iné práve ich otáľavosť pri organizovaní akcií. Čo ďalšieho k tomu tvojich kolegov na gymnáziu viedlo?

Na Slovensku je taká špecifická situácia, že odbory sa trošku akoby sami zdiskreditovali. Vôbec pojem odbory na Slovensku nie je populárny. Takže tá nálada bola aj taká, že u nás na škole z dajme tomu 70 zamestnancov bolo 8 v odboroch. To je žalostne málo. Je to možno aj mentalitou, aj vývojom slovenského národa. U nás odbory nikdy nemali takú silnú úlohu ako v Čechách. Proste je to dané tým, aká je to krajina a to je historicky dané. Hlavne za posledné roky sa odbory zdiskreditovali svojou nečinnosťou, často krát podbiehaním si jednotlivým vládam. Veľkú úlohu v tom zohralo aj rozhodnutie Dzurindovej vlády, keď sa jej takým zvláštnym spôsobom podarilo prerušiť štrajk železničiarov. Neviem, či poznáte tento prípad. Keď štrajkovali železničiari, tak štrajkovali týždeň a v piatok, niekedy okolo tretej, vydala jedna sudkyňa rozhodnutie, že štrajk železničiarov je nezákonný. Museli ho prerušiť. A odvtedy tu vlastne žiaden štrajk nebol, až do štrajku lekárov, ktorí sa inšpirovali českými lekármi.

Čo v tejto súvislosti vieš o pripravovanom zákone o štrajku?

O tom pripravovanom zákone neviem nič. Paradoxne na Slovensku chýba zákon o štrajku. Je tu len zákon o kolektívnom vyjednávaní, ale samostatný zákon o štrajku tu chýba.

V Českej republike sa pripravuje, je to myslím aj odbormi vnímané len ako snaha právo štrajkovať obmedziť.

Neviem, nepoznám podrobnosti toho zákona, nemôžem sa vyjadrovať.

Možno by som sa vrátil ešte k tomu priebehu štrajku. Ako si ty osobne trebárs pociťoval podporu verejnosti? Zmieňoval si rodičovskú verejnosť, čo ostatní?

Napríklad na našej škole rodičia napísali otvorený list všetkým ústavným činiteľom, aby sa okamžite začali zaoberať situáciou v školstve a vyjadrili nám plnú podporu. Organizovali sme mítingy, ktoré boli v poobedných hodinách a prišli tam stovky, tisíce žiakov aby nám vyjadrili podporu. Zorganizovali sme Výzvu 155 – slovenské školstvo volá o prvú pomoc (155 je linka tiesňového volania), pod ktorú sa podpísalo behom dvoch dní 30 významných osobností z oblasti kultúry, vedy atď. Nie celebrity, ale morálne autority vo svojich odboroch. Túto Výzvu 155 sme odovzdali 150 poslancom, premiérovi, prezidentovi, ministrovi financií, ministrovi školstva a predsedovi odborov.

Takže tá podpora, myslím, ide zo všetkých strán. Pretože každý má niekde dieťa, ktoré chodí do školy, každý má v rodine, či bližšej, alebo vzdialenejšej, učiteľa. Všetci ten problém vidia.

Myslíš si, že to čo sa deje v súčasnosti na Slovensku, všetky tieto štrajky, ktoré organizujú buď odbory, alebo sa organizujú na nejakej spontánnej báze, prispieva k zmene kultúry štrajku a kultúre protestu na Slovensku?

Tak nás spočiatku viedlo len obyčajné rozhorčenie nad tým, čo sa deje. Potom sme si uvedomili, čo všetko môžeme spraviť a akými formami môžeme protestovať. My sme začali ako jedna škola, potom sa pridalo jedenásť, potom sedemnásť – v podstate žalostne málo, ale potom sa to začalo rozrastať. Uvedomili sme si však, v čom je naša sila: naša sila je v tom, že sme tvoriví a iniciatívni. A prebehlo niekoľko pekných, nechcem povedať že vtipných akcií, na slovenské pomery možno trochu nevídaných, ako napríklad pochovávanie kriedy v truhličke pred Úradom vlády; ďalej to tento týždeň bol vianočný stromček pred Úradom vlády s prázdnymi darčekmi; boli to kalkulačky a učebnice matematiky pre 6. ročník, ktoré sme odovzdali ministrovi financií a premiérovi; boli to Tri oriešky pre Popolušku, ktoré doniesli protestujúci z Púchova; bol to štafetový kolík, ktorý sme včera dali na parlament, lebo parlament mal mimoriadnu schôdzu o situácii školstva s veľmi zaujímavým výsledkom, že vraj slovenské školstvo je na správnej ceste. Žiaci na školách z iniciatívy môjho kolegu na angličtine rozoberajú článok „Teachers on Strike“ – je to k téme „Výber povolania“ a je tam vyhodnotené, koľko zarábajú jednotlivé profesie. Na hodinách matematiky sa jeden deň minulý týždeň zapojilo naraz asi 30 škôl v Bratislave aj v iných mestách na Slovensku do akcie, v rámci ktorej riešili jednoduchý príklad. Slovenský začínajúci učiteľ zarába 508 eur. Slovinský začínajúci učiteľ zarába 1538 eur. Otázka znela: o koľko percent treba zvýšiť plat slovenského začínajúceho učiteľa, aby do roku 2016 dobehol slovinského začínajúceho učiteľa. Máte predstavu, koľko to môže byť?

Sto? Dvesto? Stopäťdesiat percent? Tak nejako?

Tridsaťdva percent. Každoročne 32 % by sa musel zvýšiť slovenskému učiteľovi plat, aby dobehol slovinského. Slovinský je ináč v európskom porovnaní hneď nad českým. Takže to nie je ani priemer Európskej únie, ani sa to netýka vyspelých štátov EÚ. Konajú sa teda takéto zaujímavé akcie. Ja si myslím, že to prispieva kultúre štrajku na Slovensku.

Ešte k tým číslam. Ty si mal dnes prejav na zhromaždení pred Domom odborových zväzov v Bratislave, ktorého sa zúčastnilo asi na 300 ľudí. Zameral si sa dosť na to, ako sa zo strany vlády vyvíjal názor, koľko teda učiteľom skutočne pridať alebo nepridať. Je to pomerne tristná záležitosť. Mohol by si ešte rýchlo zopakovať, ako sa vlastne táto vec vyvíjala?

My sme vstúpili do štrajku za požiadavky, ktoré položil Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku. Tie požiadavky boli v zásade tri: ako taký prvý ústretový krok zvýšiť platy o 10 %, druhý bod bol, aby sa každoročne navyšoval podiel rozpočtu školstva o 0,3 % HDP na Slovensku a tretí bod, aby sme sa do roku 2016, teda do konca funkčného obdobia tejto vlády, dostali na úroveň 1,2- až 1,6-násobku priemerného platu v národnom hospodárstve. To boli tri základné požiadavky. Bohužiaľ od začiatku štrajku vláda celú diskusiu – a chytili sa toho médiá – viedla len o percentách. Len o percentách, že aha, pozrite sa, je tu kríza a všetci si škrtia, nikto nedostane pridané a učitelia žiadajú až 10 %! O tom bola celá diskusia počas troch týždňov od začiatku štrajku. My sme pochopiteľne poukazovali, že sú tu aj ďalšie otázky: navyšovanie prostriedkov do školstva a vyrovnanie sa priemernému platu v národnom hospodárstve.

Vláda navrhovala 5, my sme chceli 10. Po týždni a pol štrajku vláda povedala, že dobre, dáme 7,5. Lenže to bolo znova 5 do takzvaných tarifných tabuliek, ktoré určuje zákon a 2,5 mali dať zriaďovatelia, teda obce a vyššie územné celky. Lenže obce aj VÚC povedali: „My na to peniaze nemáme! Odkiaľ by sme ich zobrali?“ Tak sa to znova vrátilo na 5. Štrajk pokračoval, protesty pokračovali, tak vláda takým veľmi autoritatívnym spôsobom vystúpila minulý štvrtok a povedala: „Dáme päť a bodka.“ Veľmi tvrdým spôsobom. Ak by som to mohol prirovnať, tak to bolo podobné spôsobom rímskeho imperátora z obdobia dominátu, ktorý oznamuje podrobenému obyvateľstvu v nejakej barbarskej krajine, že dostanete toľkoto a buďte spokojní – a žiaden sociálny dialóg sa nekoná. Na druhý deň musel minister financií korigovať toto tvrdé vyhlásenie premiéra a povedal, že vlastne to nie je päť – keď sa to lepšie spočíta, tak to je 11,2 %! No, všetci sme sa pousmiali. Hovoril o tom, že sa tu manipuluje s číslami neuveriteľným spôsobom. No na to, aby jemu vyšli tieto čísla, umelo znížil počet pedagogických a odborných zamestnancov v školstve zhruba o 28 000. Potom mu mohli vyjsť takéto pekné percentá.

Celé to bolo len kvôli tomu, že deň predtým, čiže vo štvrtok, predniesol zástupca OECD správu o Slovensku v roku 2012, a tam zazneli veľmi dôležité veci. Zhodnotil, že slovenské školstvo zaostáva za priemerom EÚ a OECD a že hlavným dôvodom je to, že slovenskí učitelia sú podhodnotení. Slovenský učiteľ zarába 44 % z priemeru vysokoškolsky vzdelaných ľudí na Slovensku a aby sa napravil tento stav, OECD odporúča na budúci rok zvýšiť plat učiteľov o 50 %. Takže preto na druhý deň účelovo vystúpil minister financií a začal operovať s číslami, prispôsoboval si čísla a vyšlo mu, že áno, slovenský učiteľ sa nemá čo sťažovať, na budúci rok dostane o 11,2 % viac, že on je minister financií, on má lepšie prepočty, ako má premiér a že to vlastne nie je 5, je to v skutočnosti 11,5! A pritom obaja delili rovnaký balík peňazí! Šesťdesiatosem miliónov delili medzi zamestnancov školstva, resp. len učiteľov – o ostatných zamestnancoch školstva sa nejako nezmieňujú. To je taký ďalší paradox, že tabuľka pre nepedagogických zamestnancov školstva, to znamená kuchárky, školníci, upratovačky atď., sa začína pod úrovňou minimálnej mzdy. Odbory žiadajú, aby sa to zvýšilo aspoň na úroveň minimálnej mzdy. Takže to bola taká kamufláž, aby sa zakryla tá správa OECD.

Keď už sme sa dostali k tomu, že sa nejedná len o učiteľov, ale aj o nepedagogických zamestnancov v školstve, dalo by sa v tomto smere nejakým spôsobom začať vnímať vaše požiadavky aj ako súčasť nejakého sociálneho hnutia, niečoho, čo je podobné tomu, čo v súčasnosti deje v južnej Európe a čo sa dialo pred časom aj vo forme rôznych protestov, ktoré sa odohrávali či už v Taliansku, Španielsku atď.? Vnímate sa trebárs sami ako súčasť, alebo ideovo blízki partneri takéhoto hnutia?

Táto diskusia tu na Slovensku neprebieha.

A osobne?

Ani osobne nie. Poviem to otvorene, ja bojujem za seba, ja bojujem za mojich kolegov, ja bojujem za ľudí, ktorí pracujú na našej škole, či sú to upratovačky, kuchári a tak ďalej, za ľudí ktorých poznám a viem, aká je ich sociálna situácia. Bojujem v prvom rade za nich. Môže sa to vnímať v nejakom širšom kontexte, ale tá diskusia tu zatiaľ nie je.

Dá sa to vybojovať v osamelosti?

Či sa to dá, alebo nedá, to nevieme, ale pokiaľ to človek neskúsi, tak neuvidí. Treba to skúsiť, treba robiť. Ja som dnes citoval Máháthmu Gándhiho, ktorý povedal, že bez činu, bez praktického, reálneho činu, aj tá nevznešenejšia myšlienka zostáva len prázdnou frázou. Takže treba konať, treba robiť, treba bojovať za svoje požiadavky a za svoje podmienky.

Ešte pokiaľ by si sa mohol zastaviť u aktivít študentov, väčšinou živelných, čo je pomerne prekvapivá vec v stredoeurópskom kontexte. Po viac než 20 rokoch tým študenti aktívne vstupujú do verejného diania a stavajú sa na stranu nejakého sociálneho segmentu, v tomto prípade učiteľov, alebo dokonca takto vyjadrujú vlastný záujem. Ako hodnotíš túto účasť študentov?

Nás to veľmi teší, lebo keď sa dozvedeli študenti koľko my skutočne zarábame, tak im to nebolo jedno. Často krát dostávam otázku: „Pán učiteľ, prečo Vy nerobíte niečo iné? Však vy máte na viac!“ A ja im poviem: „Počúvajte, mňa to tu baví, ja to chcem robiť a nechcem robiť niekde niečo iné, aby som sa naháňal za peniazmi. Ja chcem robiť toto. Chcem byť za to slušne zaplatený.“ Takže tí žiaci to vidia – pochopiteľne sú aj možno trochu slabší učitelia – ale vidia, že majú učiteľov, ktorí dávajú do toho, čo robia, srdce, dávajú do toho všetko. Vidia, že tí ľudia, sú kvalitní, sú dobrí, preto nás prišli podporiť. To je môj názor.

Ešte taká všeobecná otázka: ako si vysvetľuješ to vládne vysvetlenie, že nie sú prostriedky? Čo to znamená? Stojí za tým reálne niečo, a ak áno, tak čo?

Ja nie som ekonóm, nevidím do štátneho rozpočtu.

Tak inak. Ako čelíš ty a tvoji kolegovia námietke „vydierate štát, nemáme na to peniaze“?

Oni hovoria, že my nechápeme, my nevieme, my nerozumieme. Ale my dobre chápeme, my dobre vieme, my dobre rozumieme. Čítam každý deň noviny. Na jednej strane vidím: diera v štátnom rozpočte, slabý výber daní, hroziaca kríza, zlé makroekonomické výsledky a neviem čo. Ale na druhej strane čítam: rozkrádanie, plytvanie, manipulované tendre atď. Takže ja tomu neverím. Je to otázka rozumnej vlády, resp. toho, čo by vláda mala spraviť, a to je poriadok vo verejných financiách. Tie prostriedky sú, len ich treba vedieť akumulovať, treba ich vedieť nájsť. Na to treba vôľu. Pochopiteľne, sú tam za nimi rôzne lobistické skupiny alebo rôzne „záujmy“.

Myslím si skôr, že nie je vôľa, než že by prostriedky reálne chýbali. Tie peniaze nie sú také strašne veľké pri tých rozpočtoch, ktoré máme. Navyše, Slovensko bude na budúci rok jedna z mála krajín, ktoré budú prosperovať. A hovoriť, že tu nie sú prostriedky? V štáte, ktorý rastie? Je to všetko len o prerozdeľovaní tých prostriedkov, ktoré do štátu prichádzajú.

Ďalší slovenský paradox je, že sme nielen na chvoste v rôznych ukazovateľoch čo sa týka školstva, ale sme aj krajina, ktorá má najnižší výber prostriedkov do štátneho rozpočtu. U nás sa stále vyberá strašne málo daní a potom sa nemôže nič prerozdeľovať. Takže je to otázka vládnutia, je to otázka toho, ako sa nastaví celé spoločensko-ekonomické prostredie.

 

Rozhovor viedli v decembri 2012 v Bratislave Lukáš Likavčan a Lukáš Matoška.

lukas.matoska@socsol.cz

Vyšlo ve zkrácené podobě v lednové Solidaritě roku 2013

Sdílejte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •