Koncom minulého roka prebehol na Slovensku štrajk za navýšenie prostriedkov vyčleňovaných na vzdelávanie a vedu. O priebehu štrajku sme informovali v predchádzajúcom čísle. Tentoraz prinášame dva tematické rozhovory, ktoré vznikli počas bratislavského decembrového mítingu na podporu učiteľov. Ako prvý odpovedal predseda Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy Pavel Ondek.
Čo Vás viedlo k tomu a kedy ste začali od vlády požadovať navýšenie tak normatívu, ako i ďalších položiek, ktoré súvisia s financovaním školstva?
Nové vedenie nášho zväzu bolo zvolené v novembri 2011 s tým, že začalo pracovať v januári 2012. Tomu všetkému, čo sa teraz deje, predchádzal protest viac ako 10 000 pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov pred Úradom vlády 13. septembra 2011. Nové vedenie zväzu zmapovalo situáciu a keďže na Slovensku sa schyľovalo k voľbám, oslovili sme všetky politické strany, ktoré sa uchádzali o svojho voliča, aby nám predložili svoj program a prijali nás predsedovia týchto politických strán. My sme tieto programy porovnávali a keďže to bolo pred voľbami, ani jedna strana nepovedala, že nechce školstvu pomôcť. Medzi nimi to bola aj strana Smer, ktorá nakoniec voľby vyhrala. Keď sa dostala k moci, tak sme navrhli zmeny do programového vyhlásenia vlády. Vedeli sme už z určitých hodnotení od OECD, ako to vlastne v slovenskom školstve vyzerá. Na základe toho vznikli požiadavky.
Prvá požiadavka bola tá, aby sa vláda vážne zaoberala tým, že je potrebné navýšiť príjem z HDP do školstva, keďže na Slovensku sa v tom čase pohyboval okolo 4,7 % vrátane štrukturálnych fondov a originálnych kompetencií, čo sú kompetencie, ktoré idú cez mestá a obce a sú z toho platení zamestnanci školstva. Ale pokiaľ by sme odobrali tieto štrukturálne fondy a originálne kompetencie, tak to vychádza na nejakých 3,2 % – ide o kompetencie prenesené, čiže priame financovanie stredných a základných škôl cez ministerstvo financií a ministerstvo školstva. Tu sme vystavili určitý obraz, určitú vizitku toho, ako by to malo vyzerať, s tým, že sme vládu žiadali a dodnes ju žiadame, aby v každom roku dala do školstva minimálne 0,3 % prídelu z hrubého domáceho produktu navyše, čo podľa našich prepočtov znamená viac ako 300 miliónov eur. Tieto finančné prostriedky by mali byť použité hlavne na skvalitnenie výučby, skvalitnenie tried, materiálne zabezpečenie, technické zabezpečenie škôl, vedu a výskum. Z toho by sa mali odvíjať platy zamestnancov školstva. Keďže tie sú veľmi nízke – priemerný plat pedagogického zamestnanca sa pohybuje okolo 760 eur – je treba zmeniť aj tie. Tu vznikla požiadavka z vnútra rady zväzu, aby bol nárast platov v regionálnom školstve v priebehu volebného obdobia tejto vlády, to znamená do toku 2016, o 20 až 60 % na základe priemerného platu v národnom hospodárstve, podľa určitého kariérneho systému v školstve, kde máme pedagogických a odborných zamestnancov zaradených od 9. platovej triedy po 12. platovú triedu. Pokiaľ by som hovoril o číslach, tak aby to bolo 960 až 1200 eur. Tak nám to vychádzalo. Na vysokých školách, tam sme žiadali dvojnásobok. Priemerný plat na vysokých školách je okolo 1100 – 1200 eur, čiže dvojnásobok by mal byť okolo tých 2200 eur. Takéto platy nie sú.
Najhoršie sú na tom nepedagogickí zamestnanci, to znamená kuchárka, školník, údržbár a potom ďalší hospodárski pracovníci, ktorí sú tiež našimi členmi a majú tiež tabuľkové platy, ale tie sa pohybujú v priemere okolo 400 eur. Čo je však paradox, sú platení na základe tarifnej tabuľky, kde platové tarify začínajú sumou 264 eur a u nás je minimálna mzda 317 eur. Takže kritizujeme, že táto tabuľka by sa mala zmeniť tak, aby začínala minimálnou mzdou a od toho by sa odvíjali stupne platovej triedy, platové stupne a navýšenie platov zamestnancov.
Treťou požiadavkou, ktorú sme dávali do programového vyhlásenia vlády, je legislatívna zmena v školstve. Teraz máme zákon o pedagogických odborných zamestnancoch. Tento zákon je dobrý – v terminológii školskej na trojku. Je treba ho rekonštruovať. Myslíme si, že tento zákon by sa mohol stať určitou ústavou, resp. určitým štatútom pedagogického odborného zamestnanca, čo je veľmi dôležité. Samozrejme, že s tým súvisia aj ďalšie zákony: o odmeňovaní zamestnancov, školský zákon, vyhlášky, ktoré hovoria o počte žiakov v triedach. Bolo by dobré, aby sa to určitým spôsobom zmenilo.
Druhá vec, ktorá nás ťaží, ale v požiadavkách sa nenachádza, je to, že máme menej žiakov v školách. Demografický vývoj je taký, že je úbytok detí, tým je aj menej žiakov. Je veľa škôl. Hovorí sa o racionalizácii. Tá racionalizácia je prirodzená: pokiaľ je menej žiakov, je menej tried, zanikajú školy. Za posledných 15 rokov odišlo zo školstva viac ako 20 000 zamestnancov. Len preto, že je menej žiakov, ubudli školy. Na druhej strane je tu aj určitá optimalizácia stavu pedagogických zamestnancov a týchto pedagogických zamestnancov tiež ubúda. Uvediem príklad: od septembra 2011 do septembra 2012 zo školstva odišlo viac ako 1200 zamestnancov vrátane tých pedagogických. Čiže my vieme o týchto problémoch.
Ďalšia vec je tá, že podľa nás sú finančné prostriedky v rámci samotného rezortu ministerstva školstva síce prerozdeľované podľa zákona, ale niektoré zákony sú postavené zle. Uvediem príklad. Máme normatívne financovanie na žiaka. Tento normatív sa delí na prevádzkový normatív a na mzdový normatív. Zákon u nás hovorí tak, že z mzdového normatívu je možné finančné prostriedky preklasifikovať do prevádzkového normatívu. A to nám robí dosť veľa zla, pretože v roku 2011 bolo takto preklasifikovaných 16 miliónov eur z miezd do prevádzky a v roku 2012 je odhad, že to už je až okolo 19 miliónov eur. A určite sa to dialo aj v iných rokoch. Keby sme len urobili príklad, že to sú 2 % ročne, tak za 10 rokov je to dvadsaťpercentné navýšenie platov. Tieto finančné prostriedky, pokiaľ by boli ostali v mzdách, tak by dnes nemuseli byť tieto problémy a navýšenie platov máme také, že by sa podľa nás priemerný plat pohyboval okolo 1000 eur, tak ako je to v regionálnom školstve v Českej republike, kde je okolo 25 000 českých korún. Keď som to porovnával, ako je to u nás a u vás, tak sme zistili, že regionálne školstvo je u nás poddimenzované, máme v priemere o 250 eur nižšie hrubé platy oproti pedagogickým a odborným pracovníkom v regionálnom školstve v ČR. A to sme mali kedysi rovnakú štartovaciu čiaru.
V ktorú chvíľu a prečo ste sa rozhodli pre štrajk?
Bol to podnet zdola a stalo sa to pred prázdninami a po voľbách, kedy vláda do programového vyhlásenia neprijala naše požiadavky. Prijala iba obligatórnu vetu, že školstvo je prioritou a chce riešiť určitým systémom školstvo. Jeden problém bol, že sa tam naše požiadavky neobjavili a druhý problém vznikol, keď ministerstvo financií predložilo štátny rozpočet a my sme zistili, že školstvo je v mínusových hodnotách – v mínusových hodnotách priamo z prídelu z HDP – hoci plusové hodnoty boli zo štrukturálnych fondov, ktoré sa týkali hlavne vysokých škôl. Bola zvolaná rada zväzu, ktorá to posúdila a keďže sme neuspeli v jednaniach, tak 27. augusta, kedy končili prázdniny, vyhlásila jednodňový výstražný štrajk na 13. septembra 2012. To bolo do roka a do dňa – rok predtým bolo to spomínané protestné zhromaždenie.
Mali pokračovať jednania. Tie jednania pokračovali aj za zatvorenými dverami a boli jednania takého charakteru, že sme úspešní neboli. Takže nakoniec zase zasadla rada zväzu, ktorá rozhodla o neobmedzenom štrajku, ktorý začal 26. novembra 2012. Tento štrajk bol po troch dňoch prerušený. Dôvod bol jednoznačný: začal nám klesať počet štrajkujúcich a nemohli sme si dovoliť, aby štrajk išiel do útlmu. Dnes vieme, že túto situáciu by sme riešili už inak. O tom rozhodoval štrajkový výbor – to je 10 ľudí – ktorý je zároveň predsedníctvom zväzu. Pristúpili by sme zrejme na určitý systém postupu týchto protestov vo forme štrajku tak, aby to bolo etapovite. Toho sa ujali kolegovia odborári z našich základných organizácií, ktoré pôsobia hlavne na gymnáziách v Bratislave a tento štrajk začal etapovite pokračovať ďalej. My sme tento štrajk podporili, ale na druhej strane nám ľudia majú dosť hlboko do vrecka, hlavne u nepedagogických zamestnancov. Pokiaľ sú dvaja manželia, ktorí učia na škole, tak tiež idú Vianoce a nemohli si dovoliť štrajkovať dlhšie, pretože päťdňový štrajk, to je jedna štvrtina platu dole.
Ako by ste zhodnotil reakciu verejnosti na váš štrajk a na vaše požiadavky? Cítite ešte teraz podporu? Ak by ste si mal tipnúť, trebárs aj na základe nejakých prieskumov, ako silná tá podpora bola?
Tú podporu sme vnímali aj na začiatku, aj teraz. Vnímame ju tak, že väčšina verejnosti nás podporuje. Samozrejme, že tu boli aj negatívne ohlasy, hlavne u rodičov školopovinných detí, ktorí si v čase štrajku museli zobrať dovolenku, náhradné voľno alebo dávali deti k starým rodičom.
Ďalšou vecou je, že podobné rezorty ako školstvo, ktoré sú pod štátom, sú takisto poddimenzované. Teda keď my sme žiadali, tak tieto ostatné rezorty poukazovali na to, že pokiaľ dajú školstvu, mali by dať aj im. To znamená kultúre, civilným zamestnancom armády, polícii, štátnym úradom. Narazili sme tu na určitú negatívnu stránku veci.
Čo sa týka verejnosti, ktorá sa pozerá na školstvo tak, ako v skutočnosti je, tak tá podpora tu je – niektoré agentúry uvádzali, že sme mali podporu až viac ako 60 %. A to už je čo povedať. Takže tu bolo nastavené zrkadlo aj samotnej vláde. Tým nechcem povedať, že len táto vláda, ktorá je vo funkcii 8–9 mesiacov, je na vine, ale je to vizitka aj predchádzajúcich vlád, ktoré si stále dávali do vienka, že školstvo je prioritou, ale neurobili takmer nič.
Myslíte si, že ste tým pádom pomohli troška zmeniť kultúru štrajku a vnímanie štrajkových aktivít na Slovensku?
Slovensko v novodobej histórii nemá skúsenosti so štrajkom a školstvo takmer vôbec. Toto bola prvotina, ktorá určite vstúpi histórie, vďaka tomu, čo sme vlastne urobili tým, že tento štrajk bol. Odrazu, z ničoho nič, za tri dni sme boli v politike a hovorilo sa o školstve a ako to všetko v tom školstve vyzerá. Hovorili o tom renomovaní ľudia, ktorí pôsobia na najvyšších úrovniach v akademickej obci, alebo iní odborníci, ktorí pôsobia v Slovenskej akadémii vied, ktorá sa zaoberá ekonomickými záležitosťami. Už len toto je úspech, že konečne sa začalo o tom školstve hovoriť. Čiže tu sme rozbúrili celoslovenskú diskusiu.
Na druhej strane, hovorí sa o nás aj v zahraničí. Hovorí sa o nás v Bruseli, hovorí sa o nás v Paríži, hovorí sa o nás v Španielsku, hovorí sa o nás vo Francúzsku. Takže je tu cítiť podporu. Počas štrajku – ja tomu hovorím tri dni v politike – sme mali množstvo podporných mailov, hlavne z Bruselu, pretože sme členmi ETUCE – európskeho odborárskeho výboru pre školstvo, ktorý zastrešuje takmer všetky vyspelé štáty Európskej únie. Takže hovorím, tu bola obrovská podpora.
Ako si vysvetľujete kroky tejto vlády a predchádzajúcich vlád, ako ste zmieňoval? Stojí za tým nejaká logika, ktorá by sa dala pomenovať? A prípadne, zmieňujete tu, že váš štrajk rezonoval na rade miest v Európe a nie len v Európe – vidíte tu nejakú súvislosť medzi tými protestmi, čo prebehli trebárs 14. novembra na juhu Európy proti škrtom a proti neoliberalizmu s tým, čo ste usporiadali a usporadúvate tu na Slovensku?
Ja hovorím iba za školstvo. Určite tu nie je žiadna súvislosť s Odborovým zväzom pracovníkov školstva a vedy na Slovensku. My nespolupracujeme, teraz budem hovoriť vo vnútri štátu, nespolupracujeme ani s vládnucou stranou a nespolupracujeme ani s jednou opozičnou stranou. My sme si proste vytýčili svoju cestu a táto cesta podľa nás je jasná. Takisto jej cieľ je jasný. Presne vieme, čo chceme dosiahnuť.
Pokiaľ hovoríte o zahraničí, tak platí len to, čo som povedal: vedia o nás v Bruseli, vedia o nás v ETUCE, vedia o nás v OECD. Cítili sme podporu, keď prišiel vyslanec OECD. To bola, nehovorím že náhoda, ale určite to vzniklo z toho, že sme členmi tej európskej štruktúry v rámci odborárskej politiky. Upozornil našu vládu, že je to treba zmeniť. Navrhol päťdesiatpercentné navýšenie platov a plus ďalšie financie do celého systému reorganizovania školstva.
Takže tak to vnímame. Čiže my hovoríme: nie, nie sme napojení na žiadnu západnú štruktúru, ktorá by nás k niečomu hnala, alebo nás k niečomu nútila.
Tak som to nemyslel, k tomu sa ešte krátko vrátime. Ešte by som sa zastavil u toho odborníka z OECD. Mohli by ste popísať v jednej vete, čo sa tam vlastne odohralo? Pretože vláda Roberta Fica na základe slov tohto človeka zmenila svoje rozhodnutie.
Toto je náš názor. My si myslíme, že to tak bolo. Overené to nikde nemáme. Ale odrazu došlo k zmene. Premiér sľúbil, že sa dá 68 miliónov eur do školstva, čiže tých 5 %. My sme povedali, že je to málo. Odrazu sa to malo zmeniť tak, že budú prerozdelené medzi rezorty štátnej a verejnej služby, a poobede už ani to neplatí, pretože premiér vyhlási, že tých 5 % ide do taríf. Tomu popoludní predchádza práve tá urgencia z OECD, že dať 50 % do platov a ďalšie financie do školstva. Nejako sme si zozbierali a poskladali tú skladačku, pričom máme informáciu z Bruselu, že sa tlačilo na OECD, aby povedalo, čo sa deje na Slovensku.
Ja by som chcel možno teraz uviesť na pravú mieru to, čo sme sa pred chvíľou pýtali. Mysleli sme to skôr tým spôsobom, že nakoľko prednedávnom prebehla na juhu aj v rôznych iných krajinách Európy celkom silná vlna protestov, zameraná hlavne proti vládnym škrtom, proti ďalšiemu znižovaniu financií nielen v školstve, ale aj trebárs v zdravotníctve alebo v sociálnej sfére, tak či sa vnímate istým spôsobom tiež ako súčasť tohto hnutia, aspoň ideovo. Nemysleli sme to vyslovene tak, že by ste s niekým spolupracovali.
Nie, nie, nemyslím si. U nás na Slovensku došlo tiež ku škrtom. Okrem školstva je v celej štátnej a verejnej správe viazaných 5 % v platoch, to neznamená v tarifách na tarifnej zložke. Okrem školstva majú teda ostatní viazanosť. Podobná viazanosť v školstve je odporúčaná od ministerstva financií na mestá a obce. To znamená obce, ktoré majú pod 2000 obyvateľov, nesmú v roku 2013 prekročiť objem nákladov, ktoré mali v roku 2012. A naopak obce, ktoré majú nad 2000 obyvateľov, majú viazať 5 % na platoch a 10 % na prevádzke. Takže, samozrejme, je tu určitá recesia v rámci celej Európy, možno aj sveta.
Slovensko má tiež kritériá, ktoré sú dané Bruselom. Tam je jasne stanovené, že Slovensko nesmie prekročiť 3 % deficitu verejných financií. Rozpočet štátu sa pohybuje okolo 17 miliárd eur, takže sa z toho dá pekne vyrátať, koľko to je. No a my chodievame na semináre do Bruselu, kde vystupujú aj zástupcovia z Európskeho parlamentu, aj eurokomisárka pre školstvo. Tá povedala, myslím, že to bolo v marci, že darmo, že ten deficit je stanovený Bruselom, ale nemalo by v ňom byť zarátané školstvo. My s tým operujeme, ale nepochodili sme.
Takže Vy si myslíte, že to, čo sa deje v školstve na Slovensku, je do určitej miery zvláštnosť?
Vôbec v rámci tej recesie, ktorá je v Európe? My vieme, že v Európe sú protesty, v Európe sú štrajky…
…to je to, na čo sme narážali.
Ja rozumiem. My neštrajkujeme preto, že sme dostali nejakú motiváciu: „Aha, tam štrajkujú, tak poďme aj my.“ To v žiadnom prípade. Táto situácia je v slovenskom školstve minimálne dva a pol až tri roky. Teraz to vyvrcholilo, bez ohľadu na to, či je recesia, alebo recesia nie je. A máme smolu, že tá recesia je. Pokiaľ by nebola, tak určite by sme dosiahli viac.
Možno posledná otázka: čo ako zväz plánujete v budúcich týždňoch a mesiacoch? Ako chcete presadiť svoje požiadavky?
Budúci týždeň začínajú vianočné prázdniny, tak ako aj u Vás. Nechceme traumatizovať rodičov a vôbec spoločnosť protestmi v rámci Vianoc. Je vianočné obdobie, vedenie zväzu a hlavne štrajkový výbor sa stretne po 8. januári. Vtedy budeme zase analyzovať situáciu, ktorá je. Predpokladáme, že dovtedy by sme už mali mať aj ponuku na jednanie nielen na ministerstve školstva. Je to možnože určitý paradox, že s nami rokuje premiér Slovenskej republiky a my sme pritom iba odborový zväz školstva. No na druhej strane zastrešujeme 150 000 zamestnancov. Členstvo z tohto balíka má cca 55 000.
Rozhovor viedli v decembri 2012 v Bratislave Lukáš Likavčan a Lukáš Matoška.
lukas.matoska@socsol.cz
Rozhovor vyšel ve zkrácené podobě v lednové Solidaritě roku 2013
