V sobotu sa na Slovensku odohrali voľby do vyšších územných celkov (VÚC), v ktorých najmä rezonoval boj proti fašistickým kandidátom v Banskobystrickom a Nitrianskom kraji. ĽSNS vo voľbách utrpela debakel, čo vyvolalo vlnu radosti a osláv, aj u mojich ľavicovo zmýšľajúcich kamarátov a známych. No v skutočnosti moc dôvodov na oslavu nemáme. ĽSNS, aj keď utrpela porážku, naďalej ostáva stranou, ktorej najrýchlejšie rastú preferencie, taktiež za jej porážkou stálo to, že sa proti nej spojili všetky politické sily, čo v iných voľbách už možné nebude. I keď slovenskí liberáli si z Kotlebovcov radi uťahujú, teda najmä z ich inteligencie, ĽSNS už viac krát dokázalo, že minimálne, niektorí z ich členov nie sú žiadny hlupáci a so svojich chýb sa dokážu učiť a na nové prekážky a výzvy sú schopní sa rýchlo adaptovať. Takže slovenskí fašisti ani zďaleka nepovedali posledné slovo a naďalej ostávajú vážnym symptómom problémov Slovenska, ktorého sa len tak skoro nezbavíme.
I keď boj s Kotlebom bol tým, čo najviac rezonovalo mediálnym a spoločenským priestorom, jeho porážka nie je ani z ďaleko tým najvýznamnejším, čo sobotné voľby priniesli. Omnoho dôležitejším je veľký prepad slovenskej sociálnej demokracie. Myslieť si, že prepad Smeru spôsobuje len generačné opotrebovanie, by bolo povrchné a treba sa pripraviť na jeho čoraz rýchlejší prepad. Smer-SD sa svojím volebným výsledkom pripája ku krachujúcim európskym sociálnym demokraciám, a i keď oprávnene Smer nemôžme pokladať za tradičnú sociálne demokratickú stranu, tak chyby svojich tradičných sestier zo západnej Európy svedomito opakuje. Taktika priateľstva s kapitálom a snaha o sociálne tržný systém sa ukázali byť historickými omylmi, ktoré sociálnu demokraciu priviedli k oligarchácii, korupcií, ale najmä z nej spravili neoddeliteľnú súčasť systému, ku ktorému sa chrbtom otáča čoraz viac ľudí. Plakať dnes nad jej hrobom je zbytočné, keďže záchrana sociálnej demokracie a reformizmu je nemožná a bola by len plytvaním síl. Takže by sme sa mali pripraviť na to, že Smer v najbližších parlamentných voľbách môže preraziť dno a skončiť so svojím historicky najhorším výsledkom.
Prepad Smeru bol samozrejme zákonite spojený s ohromným nástupom neoliberálnej a konzervatívnej pravice, ktorá ovládla päť krajov. Medzi novými pravicovými županmi je i historicky prvá „županka“ (predseda VÚC) Erika Juríková zo strany OĽANO Igora Matoviča, no len sotva ide o feministku a bojovníčku za genderovú rovnosť, keďže je známa svojou homofóbiou a podporou organizácie „Aliancia za Rodinu“, ktorá stála za „referendom o rodine“. V Bratislavskom kraji sa prekvapivo stal županom člen neoliberálnej SAS, Juraj Droba. Pravica zvíťazila i na východe, ktorý býval tradične baštou Smeru.
Slovenská ľavica by sa mala pripraviť na to, že tieto voľby predznamenávajú novú etapu slovenskej politiky, kde už nebude Smer, ktorý síce svojsky, ale predsa len brzdil tú najtvrdšiu neoliberálnu politiku. V roku 2020 podľa všetkého nastúpi na Slovensku nová pravicová vláda. Založenie novej ľavicovej strany do najbližších parlamentných volieb je želaním z ríše snov, na niečo také ľavica nie je pripravená ani materiálne ani personálne a koniec koncov ani ideologicky. Preto by sa naše sily mali pripraviť na ďalšiu etapu neoliberálnej vlády po najbližších parlamentných voľbách. Ale túto situáciu by sme nemali brať ako katastrofu, ale skôr ako príležitosť. Keďže ľavicu na Slovensku dnes tvorí len úzka skupina večne rozhádaných intelektuálov. Vládnutie neoliberálnej vlády, ktoré bude podľa všetkého spojené so škrtmi v sociálnom štáte, by nám mohla pripraviť pôdu na vytvorenie omnoho širšieho protestného ľavicového hnutia. Pretože ľavicové hnutie nikdy nemôže vzniknúť v kaviarňach, alebo pri zakladaní parlamentnej strany, ale len v uliciach počas obdobia sociálnych protestov.
Matej Pintér
