Časovo neobmedzený štrajk slovenských učiteľov

Od pondelka 26. novembra 2012 vyhlasuje slovenský Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy (OZPŠaV) časovo neobmedzený štrajk pracovníkov školstva. Okrem zvýšenia tarifných platov o 10% od roku 2013 školské odbory požadujú aj systémové zmeny vo financovaní školstva, najmä postupné zvyšovanie podielu HDP určeného pre školstvo až na úroveň porovnateľnú s ostatnými štátmi EÚ.

Školské odbory štrajkom reagujú na dlhodobý problém. Školstvo na Slovensku je výrazne podfinancované už 23 rokov. Nástupný plat slovenského učiteľa (v hrubom na ZŠ približne 500 € , čiže asi 12 500 Kč) je biedny nie len v porovnaní s väčšinou krajín OECD (horšie sú na tom už len Poľsko a Maďarsko), ale dokonca aj v porovnaní s ČR. V pomere výdajov na školstvo k celkovým štátnym výdajom sa Slovensko takisto umiestňuje na chvoste medzinárodného rebríčka. Výsledkom je v mnohých ohľadoch katastrofálna situácia, pričom problémom nie je len nedostatočné ohodnotenie práce učiteľov, ale aj chýbajúce materiálne vybavenie, či nezvládnutá integrácia rómskych žiakov do škôl. Legitimita požiadaviek učiteľov je teda z každého hľadiska nespochybniteľná.

Školy zapájajúce sa do štrajku zostávajú zatvorené od pondelka rána, pričom vo väčších mestách sa v pondelok uskutočnili protestné zhromaždenia. V Bratislave demonštrovalo asi 4000 ľudí.
Vyhláseniu neobmedzeného štrajku predchádzal výstražný jednodňový štrajk 13. septembra, do ktorého sa väčšina škôl zapojila. Do práve prebiehajúceho ostrého štrajku sa zapája asi 70% škôl. Dĺžka trvania štrajku je neistá, predseda OZPŠaV Pavel Ondek sa vyjadril, že „štrajk môže trvať deň, mesiac aj viac“. Učitelia však každým dňom štrajku prichádzajú o dennú výplatu, a musia si z vlastných prostriedkov platiť zdravotné poistenie, takže reálna dĺžka štrajku je limitovaná.

Napriek tomu však situácia vytvára značný tlak na vládu Roberta Fica. Odbory svoje požiadavky prezentujú už od septembra, a napriek mnohým rokovaniam ktoré štrajku predchádzali, k dohode medzi vládou a odborármi zatiaľ nedošlo. učiteľom ponúkla zvýšenie o 5% do normatívov, pričom v priebehu rokovaní pristúpila na 5-percentné zvýšenie tarifných platov (zvyšovanie tarifných platov je pre učiteľov výhodnejšie, pretože sa tak zmenia priamo ich tabuľkové platy, pričom pri normatívoch sa navýši množstvo prostriedkov, ktoré školy dostanú, peniaze sa teda v konečnom dôsledku na platy použiť nemusia). Školské odbory však naďalej trvajú na svojej požiadavke 10-percentného zvýšenia. V spoločnom prehlásení z pondelkových protestných zhromaždení sa vyjadrili, že za svoje požiadavky budú bojovať aj „krajnými nátlakovými prostriedkami“.

Vláda zatiaľ rezolútne odmieta ustúpiť. Minister financií Peter Kažimír tvrdí, že v rozpočte pre ďalšie zvyšovanie platov prostriedky jednoducho nie sú, a 5-percentné zvýšenie je na hranici možností. Navyše si učitelia pre štrajk podľa vlády zvolili zlý čas, pretože šetriť musí celá Európa, a učitelia by mali byť vlastne radi, že sa im platy ešte neznižujú, tak ako sa to deje niektorým ich zahraničným kolegom.

Skutočný dôvod, prečo vláda odmieta pristúpiť na požiadavky odborov však nie je nedostatok peňazí. Ako na to okrem samotných učiteľov poukazuje aj opozícia, peniaze v rozpočte sú (premiér Fico plánuje napríklad „zoštátniť“ zdravotné poisťovne tým, že ich od súkromných vlastníkov odkúpi). Vládni predstavitelia sú si dobre vedomí, že úspech učiteľského štrajku by mohol motivovať k boju za zlepšenie podmienok ostatných nespokojných (nielen) štátnych zamestnancov, ktorých na Slovensku rozhodne nie je málo. Vyhováraním sa na nedostatok prostriedkov vláda len zakrýva svoj strach z dôsledkov, ktoré by prípadný úspešný štrajk mohol mať.

Neobstojí ani argument o zlom načasovaní štrajku. Volanie učiteľov po zlepšení stavu slovenského školstva je počuť už od roku 1989, a v dôsledku nečinnosti vlád situácia dospela až do súčasného kritického stavu. Je ťažké si predstaviť, kedy by podľa vládnych predstaviteľov nastal ten „správny čas“ na splnenie požiadaviek učiteľov. Investícia do školstva je dlhodobá, a rýchlo sa striedajúcim vládnym garnitúram politické body neprinesie, naklonení jej teda niky neboli a zrejme ani nebudú. Nevzdelaná a lacná pracovná sila naopak vyhovuje zahraničným investorom, ktorí pomáhajú na papieri zvyšovať ekonomický výkon Slovenska. Správny čas na podporu školstva s najväčšou pravdepodobnosťou teda nebude nikdy.
Súčasná ekonomická kríza navyše nie je len obdobím šetrenia a škrtov, ako to prezentujú politici, ale aj obdobím stupňujúceho sa odporu voči nim. Slovenskí učitelia si na svoj štrajk vybrali ten najlepší čas – čas, keď sa ich protest môže stať súčasťou celoeurópskeho hnutia proti úsporným opatreniam a znižovaniu životnej úrovne pracujúcich.

Zatiaľ čo vláda Roberta Fica, ktorá sa označuje za „sociálne-demokratickú“, paradoxne odôvodňuje svoj odmietavý postoj k požiadavkám učiteľov neoliberálnymi argumentmi o nutnosti šetriť, pravicová opozícia sa o štrajku vyjadruje pozitívne. „Solidaritu“ učiteľom vyslovila napríklad SDKÚ, donedávna najsilnejšia strana slovenskej pravice, a podobne sa vyjadrili aj ostatné opozičné pravicové strany. Netreba zdôrazňovať, že za ich vlády by sa učitelia splnenia svojich požiadaviek nedočkali ani omylom. Ich povzbudzujúca rétorika smerom k učiteľom je teda len výnimočne pokryteckou formou predvolebnej kampane.

Z vyššie uvedeného je jasné, že učitelia na politickej scéne spojenca zrejme nenájdu. Iné je to však s podporou verejnosti. Pri podobných situáciách sa v minulosti vláda vždy mohla spoliehať na jej prirodzený odpor k požiadavkám odborov. Kvôli neudržateľnej situácií v školstve je však v tomto prípade omnoho ťažšie štrajk odbiť floskulou o „vydieraní štátu“. Podľa doterajších prieskumov je verejnosť štrajku mierne naklonená (takmer 53% so štrajkom súhlasí oproti takmer 45%, ktorí nesúhlasia). Pochod na podporu štrajku v Bratislave zorganizovali napríklad aj samotní študenti. Učiteľov sa symbolicky nosením stužiek zastanú zdravotnícki pracovníci, a podporu vyjadrili aj zamestnanci Slovenskej akadémie vied a bratislavského Volkswagenu. Boj slovenských učiteľov si teda postupne získava na slovenské pomery mimoriadnu podporu širokej verejnosti.

Odbory aj vláda sa ocitli vo výnimočnej situácií, v ktorej ide o oveľa viac ako len o platy učiteľov, Aj keby vláda na požiadavky učiteľov pristúpila, problémy školstva by zďaleka neboli vyriešené. Úspech štrajku by však v slovenskom prostredí vytvoril nevídaný precedens. Vyslal by ostatným pracujúcim signál, že spoločný postup a neústupčivosť v požiadavkách dokáže priniesť výsledky, a pomohol by zvýšiť ich sebavedomie organizovať sa a požadovať pracovné podmienky, ktoré si zaslúžia. Súčasná situácia je dôkazom, že napriek svojej rétorike vláda na strane ľudí nestojí, inú možnosť teda nemajú.

 

Megy Korábová

Rozšířená verze článku vyjde v prosincové Solidaritě

Sdílejte
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •