Bieda „marxizmu“

Dnes, pri príležitosti 200. výročia narodenia Karla Marxa, v meste Trevír odhalia novú sochu. Marxovo rodisko ju dostalo z “komunistickej” Číny, na ktorej je komunistický maximálne jej názov. Následne výstavu venovanú Marxovmu životu príde otvoriť kresťanský demokrat a predseda Európskej komisie Juncker. Čo sa to stalo s odkazom Marxa, keď si ho príde uctiť jeden z vysokopostavených služobníkov súčasného systému? Slavoj Žižek tento stav prirovnáva k starému sovietskemu vtipu: “Poslucháč zavolá do rádia Jerevan: Je pravda, že Rabinovič vyhral nové auto v lotérii? a rádio odpovedá: V zásade áno, len to nebolo nové auto, ale starý bicykel, a nevyhral ho, ale mu ho ukradli.” A takto nejako je to aj s dnešným odkazom Marxa. Áno z Marxa sa stal módny hit a my môžeme zavolať do rádia Jerevan a spýtať sa či je Marx aktuálny, a oni nám odpovedia, „ Áno samozrejme, ale Marx sa mýlil v úlohe proletariátu, pretože nie je revolučnou triedou, a aj ten komunizmus je len útopia, viete čo, vlastne vôbec toho Marxa neberte vážne.“ Samozrejme tento problém je omnoho hlbší a preto pri príležitosti 200. výročia Marxovho narodenia je ten ideálny moment obzrieť sa, kto sa tým Marxom najčastejšie oháňal, aj keď jeho teóriu bral len ako nejaký prívesok.

Marx kedysi v „Osemnástom brumaire Ludvíka Bonaparta“ napísal: „A tak ako v osobnom živote rozlišujeme medzi tým, čo si niekto o sebe myslí alebo hovorí a medzi tým, čo v skutočnosti je a čo robí, musíme tým skôr rozlišovať v histórií frázy a domnienky strán od ich skutočného organizmu a ich skutočných záujmov, ich predstavy od ich reality.“ Ani vo sne Marxa asi nenapadlo, že táto myšlienka bude charakterizovať doterajší vývoj revolučnej teórie, pri ktorej vzniku stál. Za vyše jedna a pol storočia existencie marxizmu a komunizmu bolo pod tieto pojmy natlačené naozaj kadečo. Pri tom sa často jednalo o ideológie alebo filozofie, ktoré si navzájom odporovali a často odporovali aj samotnému marxizmu. Tak sa na stôl dostáva politická otázka, ktorá na prvý pohľad môže vyznieť až puritánsky alebo dogmaticky, a to je otázka: Kto vlastne sú autentickí marxisti? A naopak. Ktoré smery dnes označované ako marxistické, skutočnosti nimi nie sú? Samozrejme nikto z nás nechce robiť z marxizmu dogmu a pristupovať ku nemu scholasticky, keďže slovami Engelsa „marxizmus nie je dogma, ale praktický návod“ musí ísť o vyvíjajúci sa teoretický systém schopný v duchu dialektiky odpovedať na nové prekážky a problémy, ktoré predeň neustále meniaci sa kapitalizmus predkladá. Takže pod požiadavkou autenticity alebo ortodoxie si nepredstavujeme nejaké stavanie sa k textom klasikov marxizmu ako ku písmu svätému, ale skôr v duchu toho čo povedal Lukács nejde o vieru v tú či onú tézu, ale naopak ortodoxia sa viaže výhradne k metóde a čo je dôležité doplniť k cieľom.

Dnes sa môžeme len domnievať, čo by si Marx pomyslel o stalinistických režimoch minulého storočia na východe a vývoji sociálnej demokracie na západe, ale z Marxovej práce môžeme usudzovať, že by na tieto dva smery len sotva našiel pekné slová. No práve tieto dva „marxistické“ smery (pod sociálnou demokraciou, myslíme iba jej ľavé „marxistické“ krídlo) boli tými najvplyvnejšími v minulom storočí. Preto vytvorili obraz o marxizme, ktorý dnes väčšinovo prevláda v spoločnosti. O to smutnejšie je, že tieto dva smery porušujú už samotné základy marxistickej teórie. Samozrejme v ktorých konkrétnych prípadoch sa toho dopúšťajú sú popísané stohy kníh a určite ešte ďalšie časom budú prichádzať a v tomto článku by sme sotva mali priestor, dopodrobna túto problematiku rozobrať. Ale predsa len treba uviesť to, čo majú tieto dva smery i cez všetky svoje rozdiely spoločné. Pri tom netreba zabúdať na to, že tieto smery ešte stále bohužiaľ tvoria to, čo by sme mohli nadnesene nazvať ľavicovým mainstreamom.

Ich prvým spoločným znakom je vernosť národnému štátu, dodnes si zástupcovia týchto dvoch smerov dávajú na obdiv svoj antiglobalizmus, odpor k migrácií, ale hlavne robia jeden z najväčších zločinov, ktorého sa socialista môže dopustiť, a to je rozdeľovanie proletariátu. Z vernosti národnému štátu, ale aj k štátu ako takému potom vychádza fetiš štátneho vlastníctva, ktorý dodnes v ľavici prevláda. No to je v rozpore s tým, čo hovoril o štátnom vlastníctve Marx a Engels, ale aj mnoho iných marxistov. Napríklad Engels píše: “Moderný štát, nech už má akúkoľvek formu, je vo svojej podstate kapitalistický stroj, štát kapitalistov, pomyselný celkový kapitalista. Čím viac výrobných síl preberá do svojho vlastníctva, tým viac sa stáva skutočným celkovým kapitalistom, tým viac robotníkov vykorisťuje. Robotníci zostávajú námezdnou pracovnou silou, proletariátom. Kapitalistický vzťah sa neruší, naopak krajne sa vyhrocuje.“ Preto je dôležité si uvedomiť, že socialistické vlastníctvo nie je vlastníctvom štátnym a ani ním za žiadnych okolností byť nemôže.

Ich ďalším spoločným znakom je odmietanie seba emancipácie robotníkov. Oba tieto smery vo svojej podstate boli z marxistického pohľadu vykorenené z triedy proletárov a reálne nezastupovali ich záujmy. Preto podľa zástupcov týchto smerov má byť socializmus privlečený do robotníckej triedy z vonka. Napríklad Kautsky tvrdí: „socializmus a triedny boj vznikajú vedľa seba, nie jeden z druhého“. Takýto prístup v praxi vedie spravidla k vytvoreniu byrokracie a intelektuálov, ktorí nestoja vo vnútri triedy, ale sú z nej vykorenení. Tento prístup tak vedie nutne k degenerácií hnutia, čo môžeme odpozorovať v histórií dvadsiateho storočia, ale aj v súčasnej praxi rôznych socialistických strán.

Aká by však mala byť odpoveď tých, čo by si chceli nárokovať rolu „autentických“ marxistov? Na to nám dáva jasnú odpoveď Komunistický manifest v ktorom Marx spolu s Engelsom píšu: „Komunisti sa líšia od ostatných proletárskych strán jedine tým, že na jednej strane v boji proletariátu rôznych národov vytyčujú a obhajujú spoločné záujmy medzinárodného proletariátu, nezávisle na národnosti (…).“ Takže našou odpoveďou musí byť radikálny internacionalizmus, ktorí bude zdôrazňovať jednotu robotníckej triedy bez ohľadu na národnosť, rasu či pohlavie. Ale keďže marxizmus je v prvom rade revolučnou teóriou musíme mať na pamäti naše ciele, ako ďalej pokračujú Marx s Engelsom: „Najbližší ciel komunistov je ten istý ako ciel všetkých ostatných proletárskych strán: sformovanie proletariátu v triedu, zvrhnutie panstva buržoázie, vydobytie politickej moci proletariátom.„Tak by si bolo možno dobre otestovať všetkých tých „marxistov“, tak ako to navrhuje Lenin v knihe Štát a revolúcia: „Marxista je pouze ten, kdo do svého uznávaní boje tríd zahrnuje i uznávaní diktatury proletariátu. (…) To je prubirsky kámen, kterým je treba prezkoušet, kdo skutečne chápe a uznáva marxismus.“

Sdílejte
  • 50
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
    50
    Shares