V marci sa v Bratislave podobne ako po minulé roky stretli sympatizanti slovenskej krajnej pravice, aby si pripomenuli výročie vzniku vojnového Slovenského štátu. Do cesty sa im tento rok postavila občianska iniciatíva „Bratislava bez náckov“.
Na „Pochode za samostatné Slovensko“ sa v sobotu 16. marca 2013 v centre Bratislavy zišli členovia a sympatizanti viacerých slovenských nacionalistických a neonacistických organizácií. Ako reakcia vznikla v prostredí občianskych aktivistov antifašistická iniciatíva Bratislava bez náckov, ktorej cieľom bolo blokádou zabrániť plánovanému pochodu neonacistov k hrobu Jozefa Tisa. Trasa pochodu musela byť kvôli blokáde odklonená z centra mesta, neonacistom sa však nakoniec pod dohľadom polície podarilo dostať až na bratislavský Martinský cintorín, kde na hrob prezidenta Slovenského štátu položili vence.
Oficiálnym heslom pochodu bol boj proti „diktátu Bruselu“, a euroskepticizmus bol v prejavoch rečníkov prominentnou témou. Slovenská krajná pravica sa tak radí k svojim nacionalistickým kolegom z ďalších európskych krajín, ktorí sa pri získavaní podpory spoliehajú na klesajúcu popularitu EÚ.
Okrem obligátnych slovenských vlajok bolo na zhromaždení najviac vidieť dvojkríže, symboly Slovenskej Pospolitosti. Táto ultranacionalistická organizácia v súčasnosti pôsobí ako občianske združenie, pretože bola v roku 2006 ako politická strana rozpustená Najvyšším súdom, keďže jej činnosť bola v rozpore s ústavou. Jej bývalý líder Marian Kotleba, jedna z významných osobností slovenskej ultrapravicovej scény, bol v Pospolitosti oslovovaný „vodca“.
Pochod podporili aj ďalšie spriatelené organizácie, medzi ktorými sa vyníma napríklad skupina Vzdor Kysuce, ktorá do svojej činnosti zahŕňa aj takmer vojenský výcvik svojich členov. K pochodu sa pridali neonacisti z Poľska, ako aj z českej Dělnickej mládeže, ktorej predseda na akcii vystúpil. Slovenskí neonacisti majú s českou scénou všeobecne dobré vzťahy, a sami viackrát vystupovali na akciách DSSS.
Dátumom konania pochodu sa organizátori hlásia k výročiu vzniku prvého Slovenského štátu 14. marca 1939. Túto udalosť si slovenská ultrapravicová scéna každoročne pripomína, pričom glorifikuje toto obdobie, ako aj jeho prezidenta Tisa. Pripomeňme, že klérofašistický Slovenský štát, ktorý vznikol na popud nacistického Nemecka, na čele s prezidentom Tisom do koncentračných táborov deportoval desiatky tisíc ľudí. Práve na toto obdobie sa v súčasnosti slovenskí neonacisti odvolávajú ako na príklad spoločenskej zmeny, za ktorú bojujú.
Inšpiráciou pre aktivistov, ktorí sa pokúsili neonacistickému pochodu zabrániť, boli antifašistické blokády napríklad v Drážďanoch, kde sa v posledných rokoch vďaka zapojeniu širokej verejnosti úspešne darilo neonacistom pochody prekaziť. Napriek snahám aktivistov mestská časť pochod, ktorého organizátori sú preukázateľne spojení s neonacistickou scénou, odmietla zakázať, preto prišiel rad na fyzickú blokádu. Polícia však neonacistov odklonila a umožnila im dokončiť plánovaný prechod na cintorín.
Pochodu sa teda zabrániť nepodarilo, najmä „vďaka“ súčinnosti polície a úradov, ktoré nevidia dôvod proti pravicovým extrémistom zasahovať. Ďalším problémom bol počet účastníkov blokády. Ten síce antifašistov nezahanbil, na efektívne zablokovanie neonacistov však nestačil. Príjemným prekvapením a prísľubom možnej budúcej zmeny situácie bola účasť bratislavského primátora Milana Ftáčnika, ktorý na blokáde vystúpil s prejavom.
Pozadie protestov
Pri pohľade na vývoj aktivít krajnej pravice na Slovensku sa dá konštatovať, že sa im mobilizovať verejnosť zatiaľ do veľkej miery nedarí. Na tohtoročnom pochode sa zúčastnilo o niečo menej ľudí ako po minulé roky, pričom ide vždy viac-menej o tých istých účastníkov z radov pravicových extrémistov. Ani v parlamentnej politike krajná pravica zatiaľ nemá významnejšieho zástupcu. Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) s Marianom Kotlebom na čele sa so svojimi volebnými výsledkami pohybuje hlboko pod hranicou zvoliteľnosti. Nacionalistická a prevažne protimaďarsky zameraná Slovenská Národná Strana, ktorá sa v rokoch 2006-2010 podieľala na prvej vláde premiéra Fica, sa v posledných voľbách nedostala do parlamentu, a jej popularita klesá.
Jedinou témou, ktorá zatiaľ extrémnej pravici získava sympatie verejnosti, sú rómske sociálne vylúčené lokality, najmä na východe Slovenska. Problémy sociálneho vylúčenia, prehĺbené trvajúcou ekonomickou krízou, sú v rizikových oblastiach, a nie len tam, úspešne zneužívané nacionalistami na mobilizáciu verejnosti. Na jeseň minulého roku sympatizanti krajnej pravice zorganizovali v Bratislave a Partizánskom niekoľko pochodov „slušných ľudí“ vyhraňujúcich sa voči „neprispôsobivým“. Na pochodoch sa zúčastnili stovky ľudí, pričom jeden z nich vyvrcholil pálením vlajky EÚ. Občianski aktivisti snažiaci sa zastaviť pochodujúcich boli vytlačení políciou.
Na týchto akciách sa neonacistom podarilo to, čo sa im pri ich ostatnej činnosti zatiaľ nedarí: zdanlivo sa odtrhnúť od prostredia extrémnej
pravice a prezentovať samých seba ako zástupcov bežných ľudí stavajúcich sa proti „asociálom“. Tvárou a symbolom rasistických protirómskych protestov sa stal Oskar Dobrovodský, ktorého verejne známy konflikt s rómskymi susedmi je typickým príkladom mediálnej hystérie, v ktorej boli chudobné rómske rodiny označené za vinníkov situácie, zatiaľ čo Dobrovodský, spolupracujúci s neonacistami, sa stal v očiach verejnosti obeťou.
V porovnaní so situáciou v ČR sa napätie medzi Rómami a ich odporcami ešte nedostalo do kritického bodu, udalosti napríklad v severných Čechách sú však predobrazom toho, k čomu môže súčasný vývoj viesť. Extrémna pravica slovenskej verejnosti prezentuje falošné riešenie problémov, nie len tých „rómskych“, v podobe mixu rasizmu, sociálneho konzervativizmu a antikapitalizmu, ktorý sa na konzervatívnom, krízou zasiahnutom Slovensku stáva stále príťažlivejším.
Marcová blokáda je jedným z rastúceho počtu prípadov, kedy sa antifašisti na Slovensku začínajú stavať proti týmto tendenciám. Pozitívnym aspektom doterajších iniciatív je snaha o vytváranie širokej koalície rôznych spoločenských prúdov, od militantných antifašistov až po politických predstaviteľov, ktorá zoči-voči hrozbe fašizmu predstavuje nádej na jej zastavenie.
Antifašisti na Slovensku sa do budúcnosti musia naučiť nie len vymedzovať sa voči protistrane a reagovať na podnety, ktoré prináša, ale prichádzať s vlastnou iniciatívou, a pri tom nezabúdať, že fašistické tendencie v spoločnosti sú výsledok špecifických ekonomických podmienok a vývoja, ktorý sa dá zvrátiť.
Megy Korábová
Článek vyjde v dubnové Solidaritě roku 2013
