Istotne existovali obdobia histórie našej planéty, kedy znečisťovanie prostredia a jeho násilné pretváranie podľa obrazu ľudského neboli tak problematickými. Dnes už však vplyv človeka na stav životného prostredia nemožno ignorovať, pretože s rastúcou intenzitou sa z nášho nešetrného prístupu ku globálnemu ekosystému stal úplne najzásadnejší problém, akému snáď kedy ľudstvo čelilo.
Morálnosť našich činov je totiž vždy nutné posudzovať vzhľadom na kontext doby. Čo si však je obzvlášť dôležité uvedomiť, problémy, ktoré si ľudstvo takto spôsobuje, majú a budú mať dopady v sociálnej rovine. Zoznam pohrôm je totiž veľmi pestrý: od nepredvídateľného počasia, cez vzrast hladiny morí či rozširovanie tropických nákaz, až po socioekonomické dôsledky ako nezamestnanosť, vzrast počtu imigrantov a svetová potravinová kríza. Preto si trúfam tvrdiť, že environmentálna otázka sa musí stať osou ľavicovej politiky v 21. storočí, pokiaľ má tá záujem ďalej efektívne hájiť svoje princípy a presadzovať ich v politickej praxi. Spätosť ľavicovej politiky s ekologickou, červenej či oranžovej so zelenou, je základnou tézou tohto článku.
Túto tézu sa pokúsim obhájiť na príklade spoločensko-ekonomických dopadov prechodu na zelenú energetiku. Prechod na obnoviteľné zdroje (ďalej len „OZE“) znamená decentralizáciu (resp. polycentrizáciu) vlastníctva výrobných prostriedkov elektrickej energie a jej distribúcie. S tým súvisí možnosť aplikácie družstevných modelov vlastníctva a zvýšenie participácie občanov na rozhodovaní o zásobovaní elektrinou, resp. čiastočný či úplný prechod na princípy samozásobiteľstva. Opomenúť v tomto smere nemožno ani vplyv OZE na zamestnanosť. Všetky spomenuté vlastnosti energetickej transformácie idú ruka v ruke s požiadavkami ľavicového hnutia. Ekologické hnutie a téma prechodu na OZE sa tak stáva jeho integrálnou súčasťou.
Fakty o klimatickej zmene
Predtým, než sa dostanem k príkladom, je treba zasadiť prechod na OZE do širšieho kontextu zmeny svetovej klímy, v ktorom sa tento prechod javí ako absolútna nutnosť. James Hansen (NASA/Goddard Institute for Space Studies) so svojimi kolegami stanovil v článku Target atmospheric CO2: Where should humanity aim? z roku 2008 za hornú hranicu koncentrácie CO2 v ovzduší, ktorá je zlučiteľná so životom na Zemi tak, ako ho poznáme, hodnotu 350 ppm (parts per million). Predtým sa hovorilo o hodnotách 450 či 550 ppm, pričom druhé z týchto čísel bolo údajne stanovené na základe nasledujúcej šialenej úvahy: pred priemyselnou revolúciou bola hodnota ppm v atmosfére na úrovni 275 ppm, a preto je rozumné predpokladať, že bezpečné je dosiahnuť dvojnásobnú hodnotu. Nech sa to však má s históriou vývoja týchto počtov tak či onak, v súčasnosti sme dosiahli hodnotu 400 ppm.
Pre ilustráciu je dobré zrekapitulovať si tieto poznatky v iných hodnotách. Ak nechceme nenávratne rozvrátiť svetovú klímu, môžeme (podľa najoptimistickejších predpovedí) ovzdušie znečistiť ešte ďalšími 565 Gt CO2. Súčasné známe zásoby fosílnych palív nám však umožňujú niekoľkonásobne prekročiť toto číslo – máme totiž k dispozícii až 2795 Gt (!) oxidu uhličitého, ktoré môžeme ich ťažbou a spaľovaním vypustiť.
Čo to pre nás znamená? V roku 2009 vyšiel v časopise Nature článok, v ktorom jeho autori tvrdia, že hodnoty prekračujúce 350 ppm ohrozujú pre ľudský život nevyhnutné ekosystémy, ktoré sa vyvinuli v prostredí neskorých štvrtohôr, a významne ohrozujú životaschopnosť našej spoločnosti. V tom istom roku sa v Science objavila štúdia, ktorá ponúka predstavu toho, ako svet vyzeral pred 20 miliónmi rokov, keď bola koncentrácia CO2 rovnaká ako dnes: hladiny svetových morí boli o 30 m vyššie, a teplota bola vyššia o 10°C. Pre porovnanie, vzostup hladiny o 30 cm by v Číne znamenal zatopenie územia o rozlohe ČR (nota bene: hustota osídlenia v pobrežných oblastiach je spravidla jedna z najvyšších).
Pod 350 ppm by sme sa mohli vrátiť vďaka schopnosti planetárneho ekosystému viazať uhlík, ale museli by sme behom radikálne krátkej doby prakticky prestať fosílne palivá využívať. Je však zrejmé, že pri vlažných opatreniach, ktoré možno od svetových politikov očakávať, budeme ďalej surfovať po inflačnej krivke grafu hromadenia CO2 v atmosfére až na úroveň 650 ppm. Podľa najoptimistickejších predpovedí to sem dotiahneme okolo roku 2100, čo bude pre nás znamenať zvýšenie priemernej teploty o 7°C.
Humanitárne dôsledky klimatickej zmeny
Aby som odporcom klimatickej zmeny dal aspoň trocha za pravdu, treba uznať, že podobné počasie sme tu už na Zemi raz mali – ale vtedy na nej nežilo 6 miliárd ľudí. Faktom je, že veľká a pomerne rýchla zmena klímy postihne hlavne chudobných obyvateľov rozvojových krajín, ktorí sú masívne závislí na poľnohospodárskej výrobe. Ich štáty nemajú prostriedky na boj proti šíriacim sa tropickým chorobám a živelným katastrofám, ktoré budú so zmenou klímy čím ďalej častejšie, intenzívnejšie a rozšírenejšie. No a napokon bude len otázkou času, kedy sa tieto dopady naplno prejavia aj v tých „rozvinutých“ krajinách.
Úbytok poľnohospodárskej pôdy znamená zvyšovanie cien obilnín. Keď v Rusku zhorí obilné pole, zvýši to cenu ryže a chleba na Haiti, pretože s rôznymi obilninami, ako jačmeň, ovos a hlavne ryža, ktorá je najdôležitejšou potravinou pre cca 2 miliardy ľudí, sa obchoduje ako s jednou komoditou. Preto nielen na základe takýchto ekonomických dôvodov možno už teraz predpovedať, že svetu v prípade klimatickej zmeny hrozí obrovská potravinová kríza. Úbytok dažďov a vody v riekach totiž ohrozí hlavne malých poľnohospodárov, ale zvýšenie priemerných teplôt zníži výnosnosť úrody na celom svete. To spôsobí migráciu obyvateľov z postihnutých oblastí. Jeden príklad z mnohých: India by sa v prípade klimatickej zmeny musela postarať o milióny nových utečencov z Bangladéša.
Pokiaľ túžite po návšteve tropických oblastí, vedzte, že s klimatickou zmenou prídu trópy k nám (tak ako hora k Mohamedovi), a to so všetkým, čo k nim patrí. Tropické choroby postihnú úplne nové územia. Malária sa rozšíri do krajín, v ktorých žije až 440 miliónov ľudí a kde o nej predtým počúvali len z rozprávania odvážnych dobrodruhov. Horúčka dengue, ktorej prenášateľ sa už dostal aj na územie ČR, môže zasiahnuť až o 70 % viac ľudí, než ohrozuje v súčasnosti.
Zelená energetika a jej sociálne dopady
Na začiatok je veľmi podstatné uvedomiť si, že OZE fungujú na radikálne odlišných princípoch, než konvenčné zdroje. Preto sú tieto dve skupiny zdrojov vzájomne nekompatibilné, s výnimkou plynových a z časti vodných elektrární. OZE sú flexibilné, decentralizované, ich inštalované výkony sú spravidla malé a roztrúsené po krajine. Naproti tomu sú tu konvenčné zdroje – centralizované elektrárenské bloky, ktoré sú veľké, rigidné a len ťažko regulovateľné. Navyše, ich nepretržitá prevádzka je často nutnou podmienkou ich ekonomickej výhodnosti (napr. taký Temelín trvá 7 dní vypnúť a ďalších 7 dní ho zase trvá zapnúť, pričom táto procedúra stojí daňových poplatníkov pár miliónov korún). Preto v situácii, keď OZE vyrábajú veľké objemy elektriny, je potrebné vyradiť elektrárne, ktoré s ich základnými funkčnými princípmi jednoducho nie sú kompatibilné, čím učiníme celú sieť efektívne regulovateľnú a flexibilnú. Nemôžu tak hroziť žiadne veľké výkyvy a black-outy – všetky fluktuácie sa v tomto scenári stávajú relatívne pohodlne manažovateľné. Skôr či neskôr teda buď vypneme klasické elektrárne, ktoré už v súčasnosti vyrábajú elektrinu drahšie, spaľujú nejaký konvenčný druh paliva (plyn, ropa, uhlie, urán) a produkujú emisie, alebo sa s našou sieťou ocitneme v učebnici energetickej prehistórie ako skanzen neobnoviteľných zdrojov.
Prechod na OZE znamená prechod na decentralizovaný model výroby a distribúcie, ktorého základné stavebné kamene sú malé lokálne elektrárne. To môže radikálne prekresliť mapu vlastníckych vzťahov prostriedkov výroby elektriny. Automaticky sa tu ponúka využitie družstevného modelu vlastníctva a aplikácia princípov samozásobiteľstva, či už na úrovni domácnosti, komunity, obce, prípadne vyššieho územného celku. Úvahy možno viesť až tak ďaleko, že prechod na OZE znamená potenciálne zrušenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov elektrickej energie a jeho nahradenie vlastníctvom zdieľaným. Ako bonus nám ruke v ruke s družstevným modelom prichádza aplikácia princípov priamej demokracie pri rozhodovaní o energetických otázkach a ukončenie nadvlády energetických korporácií nad cenami a výrobou elektriny.
Decentralizácia výrobných prostriedkov a prechod na zelenú energetiku taktiež pozitívne vplýva na počet pracovných miest. Na podporu uvediem dva fakty:
1) OZE sa ukazujú mať veľký potenciál pri tvorbe nových pracovných miest viazaných na konkrétnu lokalitu, čo pomáha obnove zamestnanosti v oblastiach často odsúdených na migráciu obyvateľov za prácou do iných miest a regiónov. Jeden príklad: najväčší veterný potenciál majú oblasti severozápadných Čiech či strednej a severnej Moravy. To možno demonštrovať na príklade Francúzska, kde by sa — za predpokladu zvýšenia podielu výroby elektrickej energie z OZE na 20 % — vytvorilo 240 000 nových pracovných miest.
2) Každý milión eur investovaný do úspor elektrickej energie a do vytvárania energetickej sebestačnosti produkuje 12 až 16 pracovných miest na plný úväzok, zatiaľ čo každý milión eur investovaný do jadrovej energetiky len 4,5 miesta a do uhoľnej dokonca len 4,1.
Záver
To, že súčasná ľavica sa nad ekologickou problematikou už aspoň v nejakej podobe zamýšľa, možno deklarovať citáciou z dokumentu „10 tezí o budoucnosti sociální demokracie v Evropě“. Objavuje sa tu nasledovná pasáž o tzv. zelenom raste: „PES (Party of European Socialists) je toho mienenia, že je treba znížiť emisie skleníkových plynov prinajmenšom o 30 % do roku 2020 a o 80-95 % do roku 2050) […] PES taktiež odporúča zásadu sociálne spravodlivej ekologickej dane, ktorá by privodila nevyhnutnú a hlbokú zmenu vzorcov nášho života a vývoja.“
Marx s Engelsom v Manifeste komunistickej strany uvádzajú veľmi aktuálnu diagnózu stavu kapitalistickej spoločnosti: „Prastaré národné priemyslové odvetvia boli zničené a sú ešte stále denne ničené a vytlačované novými priemyslovými odvetviami, ktorých zavedenie sa stáva pre všetky ‚civilizované‘ národy životnou otázkou, takými odvetviami, ktoré už nespracovávajú domáce suroviny, ale suroviny dovážané z najodľahlejších kútov zemegule, a ktorých výrobky sú spotrebovávané nie len vo vlastnej zemi, ale hneď na všetkých svetadieloch […] Rýchlym zdokonaľovaním všetkých výrobných nástrojov a nesmierne zjednodušenou dopravou strhuje buržoázia všetky národy […] aby u seba doma zavádzali takzvanú civilizáciu […] Skrátka, tvorí si svet podľa vlastného obrazu a podoby.“
Spoločnou snahou ekologického a sociálneho hnutia by malo byť toto pretváranie sveta podľa obrazu takzvanej civilizácie zvrátiť smerom k udržateľnej spoločnosti, založenej na sociálnom zmieri, ktorého nutnou podmienkou sa v kontexte dnešnej doby stáva zachovanie a rozvíjanie takého životného prostredia, ktoré je zlučiteľné s udržaním ľudského spoločenstva na tejto planéte, ktorú sa už niektorí autori (napr. Bill McKibben) ani neodvažujú nazývať menom „Zem“. Problém globálneho otepľovania nemá žiadne technické riešenie. Nemôžeme si myslieť, že bude úplne stačiť, pokiaľ si počkáme na lepšie technológie, ktoré tento problém vyriešia za nás. Z uvažovania o riešení globálnych ekologických problémov je nutné vymiesť ducha neviditeľnej ruky trhu a prejsť fundamentálnou zmenou základných etických princípov, na ktorých naša spoločnosť stojí. Je do nich nutné vložiť ohľad k prostrediu, v ktorom žijeme, je nutné, aby bolo sociálne a ekologické hnutie jednou stranou tej istej mince. Tento plán plne konvenuje s ideami ľavicovej politiky v najširšom slova zmysle.
Článek vychází z autorovy přednášky na Dnech antikapitalismu 2013.
Vyšlo v Solidaritě č.80/81 roku 2013.
Vážená čtenářko, vážený čtenáři,
bezplatně zde zveřejňujeme články, které už vyšly v Solidaritě. Činíme tak proto, aby si je mohl přečíst každý – bez ohledu na to, zda se v jeho okolí nachází distribuční místo či zda si může dovolit předplatné. Čtete-li naše články pravidelně a umožňuje-li Vám to Vaše situace, velmi oceníme, pokud si Solidaritu předplatíte. Předplatitelé udržují vydávání časopisu v chodu.
S díky
Vaše redakce
